Autobus vchádza na "Highway", z ktorej najlepšie vidno kontrasty mesta - obrovské mrakodrapy, postavené v ťažko identifikovateľnom slohu, medzi nimi priam mamutie megaboardy, pod ktorými sa krčia drevené alebo plechové domčeky najchudobnejších obyvateľov mesta. Blížime sa k centru, premávka hustne - aj napriek tomu nepočuť trúbenie, ktoré poznám z Indie alebo Nepálu. Vodiči sú k sebe ohľaduplní a tvária sa pokojne. Ak by mali agresívnu a bezohľadnú mentalitu slovenských šoférov, mesto by skolabovalo niekoľko krát denne.
Konečne sme pri legendárnej Thanon Khao San. Ulica známa medzi backpackermi celého sveta, plná guesthousov, reštaurácií, predajcov tričiek, pirátskych cédečiek, falošných ISIC katiet, falošných dredov a falošných žien... Večer sa rozsvietia stovky neónov, ktoré osvetľujú jemnú pokožku do barov lákajúcich hostesiek. Niektoré sú nádherné, v iných aj po niekoľkých pivách ľahko rozoznáť takzvaných "heshe" - mužov, ktorí sa rozhodli stať sa ženami. Prezradí ich to, že sa snažia byť ženskejší ako ženy.
V baroch posedávajú turisti z celého sveta, množstvo z nich už stihlo "zbaliť" miestnu krásku. Aj toto je istá forma sexturizmu - ženy nie sú klasické prostitútky. Chlapi s nimi cestujú, platia všetky náklady a prípadne im kúpia nejaký darček. Dievčatá sa tvária zamilovane a všetci sú spokojní. Veď kde by napríklad taký 50 ročný a 100 kilový Nemec našiel toľkú krásu v takom Berlíne? Podobné nevyrovnané páriky vidno aj u nás. Cestujú spolu síce len po nakúpných centrách, ale princíp fungovania tejto symbiózy je rovnaký.
Na Khao San dokonale vidno rozdiely medzi Európou a Áziou. Usmiati a pokojní Aziati čelia arogantnému správaniu nervóznych a vystresovaných turistov. Medzi štíhlymi a drobnými miestnymi sa valia ako neforemné mrože obrovskí chlapi a častokrát aj ženy. Čím väčší blahobyt a prebytok, tým väčšia nadváha. Pritom, v Thajsku sa je skoro stále, no porcie sú skromnejšie a nie je v nich ani zdaleka toľko mäsa. A podiel na ich štíhlych postavách má aj teplo, chilli a väčšie množstvo fyzickej práce.
Na druhý deň sa idem túlať po meste - rád chodím pešo a pozorujem ruch na uliciach. Fotoaparát takmer nepúšťam z ruky, všetko je nové a čerstvé. Tak ako kvantá zeleniny a ovocia na obrovskom trhu pri rieke, kde sa náhodou ocitám. Svojou prítomnosťou vzbudzujem rozruch, všetci sa ale usmievajú a nechávajú sa fotiť bez nároku na odmenu. Kde sa pozriem, všade úprimný úsmev. Sprevádza ma celý čas mojej mesačnej cesty po Thajsku a Kambodži. Veď s úsmevom sa žije ľahšie a život miestnych obyvateľov rozhodne nie je jednoduchý. Prečo si ho nespríjmeniť úsmevom, pozitívnym postojom k životu, k ľuďom okolo?
Týmto článkom začínam seriál z mojej mesačnej cesty. Čo sa týka fotografií, je to trocha komplikované, fotil som na diapozitívy a tak bude digitalizácia chvíľu trvať. Poprosím o trpezlivosť, určite niečo uvidíte:)
