Prvý kontakt s indickou železničnou realitou sa mi naskytol pri ceste z Dílí do Varanásí. Nasadol som do nesprávneho vagóna (od začiatku som mal pocit, že je príliš prázdny a čistý), na čo som bol upozornený sprievodcom až po niekoľkých hodinách. Dal som si na chrbát batoh a vybral sa hľadať ten správny "class". Prekračoval som starých a chorých ľudí, ktorí mali do posvätného hinduistického mesta kúpený len jednosmerný lístok a úplne bezradne som sa snažil nájsť svoje miesto. Našťastie som sa spýtal prvého turistu a zisitl som, že je hneď vedľa neho. Na miestach pre troch ľudí však sedelo šesť indov, ktorým som ukázal miestenku a oznámil, že jedno z nich je moje. Spolucestujúci sa však nezdvihli, ako som očakával, ale posunuli sa tak, že medzi nimi naozaj vzniklo miesto na môj kostnatý zadok. Pár hodín pred tým, ako som sa uložil spať, sme hrali hru "kto komu lakťom pod rebrá" alebo "pretláčanie bedrových kĺbov". Keď som sa nad ránom prebudil, zistil som, že moji noví kamaráti mi sedia pri nohách a tvrdo spia. Je to jedna z obdivuhodných vlastností Indov - zaspia kdekoľvek a v akejkoľvek polohe.
Vo Varanásí som sa dlho nezdržal a rozhodol som sa pokračovať do Darjeelingu. Keďže toto rozhodnutie bolo jedno z tých spontánnych, nezohnal som na skoro 20 hodinovú cestu miestenku. Môj lístok ma oprávňoval na cestu najobyčajnejšou triedou, do ktorej sa človek musí doslova vtlačiť. Ak to nejde, vtlačí ho tam polícia obuškami. Po príchode vlaku sa ma ujal miestny "zarábač na čomkoľvek" a sľúbil mi, že za 50 rupií ma do vlaku dostane. Ocitol som sa v triede "2nd class AC". Rozdiel v cene bol asi 500% a tak som čakal na sprievodcu, popíjal domáce zásoby a fajčil jednu cigaretu za druhou, ktorými ma núkal skoromenovec Dilip z Assámu. Sprievodca prišiel, povedal, že o chvíľu sa vráti a dohodneme sa, ale už som ho nevidel. Noc som nakoniec strávil na zemi pri skupinke mladých Angličanov, s ktorými som v Darjeelingu obýval rovnaký hotel.
Ráno ma prebudili výkriky prvých predavačov, ktorí nepríjemne škrípajúcim hlasom kričali: "čáj, čáj". Na tento skvelý nápoj som mal pripravené drobáky a tak sa niekoľko sladkých pohárikov ocitlo v žalúdku. Po "čajároch" nabehli predavači burských orieškov, ktorí kričali niečo ako "umpuleumpule". Cestujúci začali konzumovať oriešky a škrupinky hádzali rovno na zem. Po polhodine som zaregistroval dve postavy, plaziace sa po štvornožky - boli to "zametači", ktorí jednou rukou zametali a druhú mali pripravenú na almužnu. V "upratanom" vlaku sa potom striedali predavači textilu, elektroniky, nápojov alebo časopisov. Za nimi prišla najväčšia hviezda - predavač pokoja. Jeho "business plan" je veľmi jednoduchý. Spieva tak nahlas a zle, že málokto odolá a nedá mu aspoň rupiu. Každý chce mať jednuducho pokoj.
V Darjeelingu som sa rozhodol, že sa do Dílí vrátim cez Nepál. Znamenalo to prejsť cez východnú polovicu krajiny do hlavného mesta Káthmandú. A keďže rád šetrím čas nočnými prechodmi, vypadol som tesne poobede z Darjeelingu do Siliguri (je to 80 kilometrov kaskadérskych kúskov medzi čajovými poliami). Tam som zisitl, že tesne stíham posledný autobus z hraničného mesta Kakarbita, ktoré bolo v sprievodcovi opísané ako "špinavá diera". Pod vplyvom toho faktu sa mi podarilo dohodnúť expresný taxík iba pre mňa (za prvým rohom nastúpili asi piati pasažieri), vydobiť si otvorenie colného úradu kvôli nepálskym vízam niekoľko hodín po otváracích hodinách, zameniť peniaze, zabezpečiť hotel v Kátmandú a kúpiť si sušienky a vodu na 12 hodinovú cestu.
V Nepále práve vypukli dovtedy najintenzívnejšie boje medzi Maoistami a políciou, čo znamenalo množstvo cestných kontrol, výnimočný stav a žalúdočnú nervozitu mojej rodiny. V kráľovstve som nakoniec strávil 5 dní, ale aj napriek kráse okolitej prírody a výdatnosti miestnej kuchyne mi začal chýbať indický smrad a chaos. Cesta z Pokhary do Díli trvala dva dni a dve noci a najmä prvý deň stál za to - 160 kilometrov za 11 hodín! Autobus, plný zvracajúcich cestujúcich sa nekonečne dlho trmácal po poľných cestách v predhorí Himalájí a tak sa za každou zákrutou objavovali nádherné výhľady do divokých údolí, na smaragdovozelené ryžové políčka a pestroodeté domorodkyne. Stáli sme na každom rohu a ja som neustále konzumoval lacné banány a miestne "fastfoodové" špeciality. Vedľa mňa sa striedali komunikatívni spolucestujúci a tak som sa dozvedel "pikošky" o živote bežného človeka v Nepále. V jednom mestečku mi oznámili, že musím prestupovať. Obsadil som si nové miesto a pozoroval, ako pristupujú noví spolucestujúci. Najskôr sa zjavila mamička s dvoma dcérami. Všetky si dali dva prsty do krku a vyprázdnili obsah žalúdka. Po nich to zopakovalo ešte niekoľko cestujúcich. Hornatý terén im zjavne nerobil dobre, čo bolo jasné pri pohľade na okolité autobusy. Skoro každý bol "pomaľovaný" zeleno-žltými špliechancami. Ešteže sa dajú okná otvoriť tak, že človek vystrčí hlavu aj rameno. Posledné kilometre k hotelu (ďalšia "dirty hole") som absolvoval v preplnenom jeepe, z ktorého mi trčala jedna noha, keďže moje miesto na sedenie malo asi 12 centimetrov na šírku.
Do Dílí som došiel úplne zdevastovaný a jediné, čoho som bol schopný, bolo sledovanie televízie. A tak sa mi stalo, že niekoľko tisíc kilometrov od domu som sa pozeral na hrad Devín v americkom historickom filme "Dobyvateľ" a v titulkoch zahliadol meno bývalého kolegu, ktorý sa na filme podieľal.
Cestovanie bežnými linkami vám pomôže spoznať krajinu rovno "od podlahy" (občas doslova). Nie je to presúvanie sa z bodu A do bodu B, ale jedno z množstva malých dobrodružstiev, ktoré človek zažije na Ceste. A ak sa vám bude zdať, že ste v Bratislavskej MHD zažili všetko, skúste si cestu na streche. Samozrejme, nie v Bratislave, odporúčam "diaľnicu" medzi Beni a Pokharou - v Nepále.
