Viedenské letisko poznám veľmi dobre. Vchádzam do vstupnej hlavy aspomínam, ako som so slzami v očiach pred dvoma mesiacmi objímal Evkupred jej odletom do Phnom Penhu. Okolo mňa šuštia čierne burkymoslimiek, ktoré poslušne nasledujú svetsky oblečených mužov - letímcez Dubaj a je mi jasné, že to budú moji spolucestujúci.
Tesne pred odletom sa muži modlia smerom k Meke, z pier im čítam:"Allah Akbar"... Allah je veľký. Okolo pobehuje množstvo detí,premýšľam, ako vedia, ktoré z tých čiernych vriec je ich matka. Možnopodľa vône, alebo podľa luxusných kabeliek prestížnych značiek. Rodinkysa natáčajú na videokameru. Daleká minulosť a moderná súčastnosť.
Letisko v Dubaji zo mňa vycucne posledné zbytky energie. Je okolopolnoci, masy ľudí neúnavne pobehujú medzi "djutifrí" a "gejts" spapierovými taškami, v ktorých sa nachádzajú ich čerstvé úlovky.Nakupovanie je spolu s alkoholom a cigaretami tolerovanou drogou - veďkto by oddolal vysvieteným obchodom s lákavými "djutifrí" cenami?
Chcem spať, ale nedokážem nič iné, len pozorovať ten chaos. Sedím nazemi medzi ležiacimi muslimami a moje oči skenujú ľudí všetkých rás afarieb. Malí, veľkí, tuční, chudí, čierni, bieli, žltí... Všetci smeale rovnakí - ženieme sa z miesta na miesto. Za rodinou, slávou,bohatstvom, dobrodružstvom. A za láskou.
