Naspäť do Teheránu...a rýchlo preč odtiaľ

Keďže nedokážem spať, posedávam pred stanom a vychutnávam si výhľad.Zrazu prichádza Iránske dievča v ružovom a pýta sa: "who is thedancer?*". Pozre najskôr na Jura, asi pre jeho modré oči, ale prihlásimsa ja s otázkou, ako vie, že tu včera večer tancoval nejaký turista.Vraj ma videla na internete, čo mi celkom vyráža dych. Okrem toho sadopočula, že sme boli pri našom výstupe strašne rýchli. Po poskytnutíniekoľkých interviews s miestnymi mládencami (opäť o chlaste a babách)pokračujeme v nečinnom posedávaní a pozorovaní, čo sa deje okolostanu našich známych. Predstava, že večer budeme naspäť v Teheráne jepríjemná, veď za 2 dni hore a dole na päťtisícovku je slušný výkon.Igor, Ronaldo a horský (z)vodca sa začínajú baliť a tak sa rozhýbeme ajmy. Počas výstupu som nechal v stane 500 dolárov, niekoľko objektívov ainých dosť drahých vecičiek a tak pri balení zisťujem, či sme náhodounemali návštevu. Nemali. Iránci nesklamali našu dôveru a tak ešte viacnechápeme, ako sa táto krajina dostala na Bushovu "os zla".

Konečne sedíme v Nissane, za jeho volant si sadá horský (z)vodca, leboIgor je dosť hotový. Ronaldo nás pozýva na večeru, keďže sa mu podarilozdolať horu po prvý krát a je na to patrične hrdý. Z večere sa vykľulriadny hodokvas - dali sme si polievku, slaný jogurt, olivy vneskutočne dobrom náleve (tuším mi práve kvapla slina na klávesnicu),obrovský kebab s ryžou a chrumkavým chlebom... Môj žalúdok, po výstupevo veľkosti lieskového orieška, protestuje už po polievke, ale darí sami nafukovať ho touto neskutočnou žranicou do obludných rozmerov.Všetko zalievame čajom a nealkoholickým pivom Delster, ktoré sa skôrpodobá na citrónovú malinovku. Vysvetľujeme našim priateľom, ako sa unás na horách pije normálne pivo a iné omamné nápoje a ja sa úškŕňampri spomienkach na alkoholické a iné príhody z Kosodreviny. "Domú, doPrahy..."

Po ceste zháňame benzín. Áno, čítate dobre, v krajine, ktorá je tretímnajväčším producentom ropy na svete je pre nedostatok rafinériíobmedzený prídel benzínu. 600 litrov na osobu na pol roka. Ale Iráncisú podnikaví a po niekoľkých telefonátoch už stojíme na pumpe atankujeme. Igor je taký zničený, že zabúda na streche Nissanu zátku atak si odnášame pach benzínovej pumpy až do Teheránu. Ronaldo námcestou rozpráva o nie práve najšťastnejšej Iránskej realite. Nestretlisme tu nikoho, kto by volil Ahmadinežáda a aj tak je prezident. Je toako u nás - tiež nepoznám nikoho, kto volil Fica alebo Mečiara a aj taknám vládnu. Keď počúvam, čo všetko nasľuboval, ani sa nečudujem.

Po prebdenej noci opúšťame hotel a pri prvých krokoch zisťujeme, čovšetko nás bolí. Prechádzame po ľudoprázdnej ulici Amira Kabira a okolobudovy telekomunikácii na Chomejního námestí. Cítim sa ako cestou dopráce, akoby sa tieto miesta aj napriek svojej odpudivej betónovejsivosti stali bežnou súčasťou môjho života. Aj tie najdrobnejšiedetajly sa mi vpíjajú do pamäte. Nahrávam si do nej interkatívnedévedéčka s 3d obrazom, zvukmi a vôňami, ktoré si púšťam kedykoľvek mito napadne. Tak ako teraz. Žijem s nezaplatiteľného bohatstva zážitkov,stretnutí a pocitov.


* kto je ten tanečník?

Nabudúce - Esfahán a už určite fotky, sľubujem