Z hlavného mesta Nepálu, ktoré nám už po prvom dni ničilo pľúca, vyrážame do hôr. Tie spočiatku predstavujú sýtozelené ryžové polia, banánovníky a obrovské pavúky, ktoré občas robia spoločníkov v hotelových izbách. Ale v diaľke sa rysujú mohuté končiare, sídla snehu a ľadu. Manaslu, jedna z osemtisícoviek, nám robí spoločnosť prvé dni. Počasie je fantastické, zeleno-bielych kontrastov sa nevieme nabažiť a pod nohy si pozeráme iba počas prekonávania nebezpečných zosuvov. Míňame karavany mulíc, naložených potravinami, nosičov, ktor í v obyčajných " šľapkách " nesú na chrbte desiatky kilogramov a v každej osade nás vítajú deti frázou "gimieskulpen". Že nerozumiete? Nepálska angličtina má neopakovateľnú výslovnosť a touto frázou si pýtajú pero. Sú špinavé, ale krásne a bezstarostné a často ich vídať, ako so školskou taškou na hlave "trekujú" do školy. Život v horách je na prvý pohľad idylický. Idete na pohreb, do školy, na návštevu k známym a stále pri tom trekujete. Krásna predstava. Ale realita je iná, Nepál je stále jednou z najchudobnejších krajín sveta a život je pre väčšinu ľudí strašne ťažký. Napriek tomu všetci vyzerajú bezstarostne, s úsmevom na tvári odpovedajú na pozdrav " namaste ", ženy v sárí ohnivých farieb vychádzajú z hlinených búd bez okien elegatné a čisté. Podvedome to od nich príjimam a zrazu si uvedomujem, že aj napriek ťažkému batohu, neznesiteľnému teplu a ťažkm stúpaniam kráčam s úsmevom.
S nadmorskou výškou sa mení vzhľad krajiny, osád, aj ľudí. Všetko je čistejšie, míňame prvé steny "mani", na ktorých poctivo krútime modlitebné mlynčeky s mantrami, stretáme prvých mníchov odetých v šafránovo sfarbených rúchach. Tibeťania osídľujú sever Nepálu už niekoľko storočí. Manangovia a Gurungovia dopĺňajú pestrú mozaiku etník, ktorá naučila miestnych obyvateľov neuveriteľnej tolerancii. Niektorí ostali budhistami, iní prešli na hinduizmus, ale najbežnejší je ťažko rozlíšiteľný mix oboch náboženstiev, doplnený vierou v mocné prírodné sily. Stali sa z nich šikovní obchodníci - muži cestujú do Singapuru a Honkgongu, odkiaľ dovážajú elektroniku a ženy vedú jednoduché horské hotely - lodže.
Po piatich dňoch prichádzame do Pisangu. Masív Annapurien bráni monzúnovým dažďom zúrodniť tento kus zeme, ktorý je geologicky súčasťou tibetskej náhornej plošiny. Okolo nás sa týčia pieskovcové bloky, zvetrané do bizarných tvarov, vegetácia je obmedzená na nízke kríky. Osady sú postavené tak, že splývajú s okolím a zdola ich takmer nevidno. V jednej z nich sedíme pri kláštore, pozorujem zapadajúce slnko, ktorého posledné lúče vytvárajú magickú atmosféru na východnej stene Annapurny II. Miesto, na ktoré sa každý chce vrátiť.
Himaláje ale nie sú len tieto momenty. Každý z nás starostlivo sleduje svoje telo. Prichádzame do výšok, kde aj toho najzdatnejšieho športovca môže skoliť zákerná a nečakaná výšková choroba. Pivo si dá málokto, všetci radšej poctivo pijú vodu alebo sladký čaj s mliekom. Počas voľného dňa v Manangu sa všetci otestujeme aklimatizačnými výstupmi. Najzdatnejší z nás prekonajú vyše kilometrový výškový rozdiel k jazeru Kicho Tal. Konečne opúšťame davy turistov a stávame sa súčasťou hôr, údolie pod nami sa vzďaľuje, nebo pretne obrovský sup a kúsok od jazera sa predo mnou zázračne zjaví malé stádo vzácnych ?modrých? kôz. Nie je nič iné iba ja a hory - žiadne myšlienky a pocity. Nirvána.
Čaká nás najťažší úsek, budeme sa niekoľko dní pohybovať vo výškach nad 4000 metrov, veľmi blízko, ale stále ďaleko aj k tým najnižším vrcholom. Tam, kde iné hory končia, Himaláje začínajú. Pre dobrú aklimatizáciu sú denné etapy krátke, a tak máme čas na ďalšie aklimatizačné výstupy. V tejto časti boli pred prudkým rozvojom turizmu iba núdzové prístrešky pre pastierov jakov a pre karavány. Teraz sú tu lodže často komfortnejšie ako na začiatku okruhu.
Krajina sa zmenila, cesta vedie v úzkom údolí, okolo len tmavosivá kamenná suť a ľadom pokryté vrcholky Chulu. Údolie končí, chodník prudko stúpa do Highcampu, kde sú posledné lodže pred sedlom. Tento úsek je neuveriteľne náročný ? asi 400 metrov mi trvá skoro hodinu.
Ráno vyrážame za tmy, v duchu privolávame prvé slnečné lúče, ktoré rozohrejú naše zmrznuté údy. Prekonávame sami seba, tí horšie aklimatizovaní si prenajímajú koňa. Množstvo falošných vrcholov nám niekoľkokrát dáva nádej, že sedlo je blízko. Nie, až také ľahké to byť nemôže. Konečne modlitebné zástavky, označujúce sedlo vo výške 5416 metrov. Nad nami sa týčia dva skoro rovnako vysoké vrcholy Thorungtse a Yak Gawa. Vo mne radosť, úľava a vedomie, že pred nami je nekonečné klesanie do Muktinathu, ktoré pocítia hlavne kolená.
V Muktinathe nás čaká civilizácia. Ružové kachličky, európska toaleta, všetci sa tešia na steak z jaka a na návštevu Bob Marley baru. V horách sa menia priority. Muktinath je miesto posvätné pre obe nepálske náboženstvá a tak naši nosiči okrem práce pre nás vykonávajú púť. Keď som tu bol naposledy, prebiehal sviatok Dasajn a mesto sa doslova hemžilo pútnikmi. Teraz je tu kľud a pokoj, aký k svätému miestu patrí.
Cesta do Jomsomu, vďaka letisku najväčšiemu mestu v údolí, je drsná. Fúka prudký vietor, ktorý nám do tvárí vmetá všetko, čo svojou silou unesie. Pohyb obrovskej masy vzduchu spôsobuje blízkosť dvoch himalájskych velikánov ? Annapurny a Daulaghiri.
Sme v najhlbšom údolí sveta, ale všetci to už chcú mať za sebou. Cestu si spríjemňujeme rôznymi pôžitkami. V Marphe koštujeme miestne ovocné brandy, ktoré má výbornú povesť po celom Nepále. V Tatopani sa vyvaľujeme v horúcich prameňoch a ochutnávame neuveriteľne ostré kuracie chilli (takto asi chutia bubácke papričky), ktoré núti každého vypiť aspoň tri pivá. A popri tom obiehame karavany a nadávame na každé stúpanie - veď ideme dole, nie? Cestou nás sprevádza hlavný vrchol Annapurny a jej južný vrchol. Prvá osemtisícovka, ktorú človek zdolal, pôsobí magicky najmä pri západe slnka, keď sa mení z bielej na žltú a nakoniec ružovú bohyňu.
Nakoniec nás čaká adrenalínová cesta autobusom z Beni do Pokhary. Niektorí z nás sa rozhodujú pre cestu na streche ? budeme mať krajší výhľad do prudkých zrázov pod nami a ešte zopár dní potom sa nám bude horšie sedieť. Caravan whisky sa stáva našou príjemnou spoločníčkou, spievame spolu s Nobarajom a Dipakom nepálske piesne a vychutnávame si pohľad na Rybí chvost ? Machapuchre, ktorý nás uchvacuje svojim tvarom a majestátnosťou.
V Pokhare sa venujeme nákupom a rozmaznávaniu žalúdkov, ktoré sa dva týždne "postili". Prvé mejly a esemesky, veselý nočný život a rocková hudba ? aj to sa dá zažiť v Nepále. Pokhara je na relax priam ideálna a stretávame tu množstvo známych, ktorých sme stretli na treku. Skoro ráno Pokharu opúšťame, ideme zažiť posledné dobrodružstvo - rafting na rieke Trisuli. Pre väčšinu z nás je to prvý raft v živote. Koľkým ľuďom sa to podarí práve v Nepále?
Let k Everestu plní každému z nás sen o najvyššej hore sveta, aj keď sme si občas nevedeli vybrať medzi pohľadmi na Everest, Makalu alebo nohy krásnej letušky. Našu púť končíme tam, kde sme začali, v Káthmandu, so všetkými lákadlami a pôžitkami. Kupujeme množstvá krásnych suvenírov, posedávame v bare Tom&Jerry a prehrávame si v hlave množstvá neuveriteľných výhľadov, príbehov a stretnutí. V duchu sa lúčime s nádhernou krajinou, do ktorej sme sa zamilovali po prvom dotyku. Naučila nás tolerancii a umožnila nám lepšie spoznať samého seba. A splnila sny...
