Keď som v Jaipure premýšľal, kam sa vybrať ďalej, niekto mi poradil Pushkar - malé mestečko v púšti, ležiace na brehu posvätného jazera. Podľa hinduistickej mytológie stvoril jazero boh Brahma a tak sa tu nachádza jeho jediný chrám na svete - aj napriek tomu, že tento boh - stvoriteľ je jedným z troch najvyšších hinduistických bohov. Na brehu jazera sú postavené ghaty - miesta, na ktorých spaľujú mŕtvych, podobne ako v posvätnom Varanasi na brehu Gangy.
Mestečko sa nachádza neďaleko mesta Ajmer, v ktorom sme spolu s mojim novým známym sadli do preplneného autobusu. Kalu mi kúpil lístok, pretože to bolo lacnejšie - turisti platia viac. Vedľa mňa sedel na zemi zarastený svätý muž, ktorý na mňa občas zazrel spod svojho hustého obočia. Keď sme prišli na konečnú, "sadhú" mal evidentný problém postaviť svoje askézou unavené telo - neváhal som a pomohol mu. Už v autobuse ma Kalu zoznámil so svojím priateľom, ktorý mi prezradil len svoju prezývku - Joe. Ponúkol mi ubytovanie vo svojom hoteli a hneď upozornil, že robia skvelú pizzu a cestoviny. Neváhal som a pizzu som ochutnal. Neviem, kde sa v tej púšti vzal taký skvelý syr, ale jeho chuť si pamätám dodnes. Dokonca mi nespôsobil žiadne žalúdočné problémy.
S Kalu Ramom som prežil dva fantastcké dni. Ten prvý sme v Ajmeri nakúpili suroviny na skvelú paradajkovú polievku a teľacie karí, pozreli sme si miestnu mešitu (keďže som mal krátke nohavice, nechceli ma pustiť, ale Kalu Ram niekde požičal deku, ktorú som si omotal okolo pása) a potom nasledovali hody v jeho dome. Keď som zbadal, v akom malom dome býva 7 ľudí, napadlo mi (už asi stý krát počas môjho pobytu v Indii), ako nám je na Slovensku dobre. Aj tým, čo si myslia, že nič nemajú (ak nerátam bezdomovcov). Najskôr ma naučil variť klasický indický čaj s mliekom a namiešal mi zmes korení, ktorú som doma používal ešte niekoľko mesiacov po návrate. Potom pripravil fantastickú paradajkovú polievku a obed sme zakončili karí (trocha som sa bál zdravotných následkov) s rajastanskými plackami čapátí. Zoznámil ma so svojou mamou, sestrou a bratom, ktorému bolo zle od žalúdka a tak som mu venoval posledné zásoby dezinfekcie z domu. Radžastánci sú nadherní vysokí ľudia a majú neuveriteľne veľké ruky a nohy. Kaluova trinásťročná sestra sa stále smiala na mojich malých rukách. Tie jej boli oproti mojim skutočné "laby".
Večer som sa sám vybral na kopec nad mestom. Sprevádzal ma veľký bezprízorný pes. Trpezlivo som čakal na západ slnka. Celé údolie zaplavovalo zlaté svetlo, vedľa mňa meditoval sadhú v oranžovom rúchu a objímali sa dvaja milenci. Mier v duši a spomienky na všetkých doma vytvárali zvláštnu zmes šťastia, nostalgie a pokoja. Pohladkal som neznámeho psa a užíval si magický moment.
Druhý deň sme osedlali susedovu ťavu a vybrali sa do púšte. Prechádzali sme cez malé osady a Kalu rozprával o svojom živote. O vopred dohodnutom sobáši, o tom, ako ho prisithli s dievčaťom, ktoré naozaj miloval, ale nikdy nemohol získať a ako sa mu potom jej rodina vyhrážala smrťou. O jeho láske k zvieratám. O jeho túžbe po normálnom živote bez každodenného boja o prežitie, po spoznavaní nového, po cestovaní. Zároveň som cítil istú zmierenosť s tým, že sa mu to nikdy nepodarí a že aj život, ktorý žije, je krásny. Asi vďaka magickému miestu, ktoré ho každodenne obklopuje.
Keď sme sa lúčili, sľúbil som si, že ho ešte raz v živote stretnem. Čaro cestovania je práve v týchto stretnutiach - s obyčajnými ľuďmi, ktorí nás o krajine a živote v nej naučia oveľa viac, ako turistickí sprievodcovia. Treba mať len otvorené srdce a zažijete veci, ktoré vám v žiadnom "all inclusive" neponúknu.
