Po dvoch dňoch v hlavnom meste Kambodže sme sadli dorýchlolode, ktorá nás po rieke Tonlé Sap a rovnomennom jazere odviezla domesta Siam Reap. Evka predýchavala, že sme sa ocitli medzi turistami – po dvochmesiacoch medzi Kmérmi to bol pre ňu šok. Najmä to povýšenecké a pyšnésprávanie mnohých z nich. Zo strechy lode sme pozorovali zaujímavý životobyvateľov dediniek postavených na rieke a nechávali sa ovievať sviežimvzduchom. V diaľke sa rysovali obrysy najvyššej hory kráľovstva Mt. Aoral,ktoré občas preťala volavka alebo riečny orol.
V Siam Reap nás čakal Chonny, s ktorého sa vykľulpríjemný spoločník a pokojný šofér špeciálne upravenej motorky. Odviezolnás do hotela, kde som cestou do Phnom Penhu býval s Lenkou a dohodlisme sa s ním, že sa o nás bude starať dva dni, ktoré sme v SiamReap chceli stráviť. Večer sme sa spolu išli pozreť na najväčšiu turistickúatrakciu Kambodže – Angkor Wat. Západ slnka zdôrazňuje krásu tohtoarchitektonického zázraku, božské tanečnice Apsary oživujú sivý kameňa posledné lúče rozžiarujú hladinu okolitých vodných plôch. Skvost ukrytýv džungli, pamiatka na kedysi silnú Angkorskú ríšu.
Druhý deň sme sa skoro ráno vybrali do plávajúcej dediny najazere Tonlé Sap, ktoré je najväčšie v juhovýchodnej Ázii. Ľudia žijúpriamo na vode v plávajúcich domoch, živia sa rybami a turistickýmruchom. Dedina funguje len počas obdobia dažďov, mimo neho sa ajs príbytkami sťahujú na miesta, kde je viac vody. Pri niektorých domochchovajú krokodíle (nechcete si kúpiť jedného za cca 50 dolárov?), sumce alebo prasiatka,podaktorí vlastnia tzv. „floating market“, čiže plávajúci obchod. Okolo lodís turistami sa neuveriteľne šikovne plavia malí chlapci v umelohmotnýchlavóroch a pýtajú si „uandolar“ za fotenie.
Po skvelom lacnom obede na miestnom trhovisku som prvý krátochutnal pražené kobylky. Evka na chíľu zmizla v jeho útrobácha o chvíľu som bol postavený pred hotovú vec a nemohol somcúvnuť. Chutili ako slaninkové čipsy, len tie nožičky ma trocha pichali dojazyka.
Večer sme už bez Chonnyho, na požičaných bicykloch opäťskočili do Angkoru, pozreť aj iné chrámy. Kméri si na trávnikoch okolo spravilimiesta na piknik, medzi nimi pobehovali všadepritomne makaky a my sme obdivovaliobrovskú vstupnú bránu alebo sloniu terasu. A tešili sa na večer, keďžesme chceli ochutnať pizzu dochutenú produktom miestnych poľnohospodárov.
Dali sme si tú najjednoduchšiu kombináciu – na chutnom cestebol hrubá vrstva marihuany prikrytá mozzarelou. Hladní ako vlci sme ju hodilido seba a čakali, čo bude...
Zvyšok noci sme strávili v tuhom objatí, báli sme sarozprávať, pretože slová akoby obiehali okolo nás a rozplývali sa donezrozumiteľnej ozveny. Začiatok vety nesúvisel s jej koncom. Po stenáchsa pohybovali rôzne štruktúry, priamky sa krivili a kolmice padali. Zvukventilátora spôsobil, že som mal pocit, akoby som sa ocitol vo filme DavidaLyncha. A myslel som si, že v tomto objatí ostaneme celý život.
