Podľa legendy bolo kedysi údolie obrovské jazero. Jedného dňa sa na jeho hladine objavil obrovský lotosový kvet, ktorý bohovia pomenovali Swayambu - samostvorený. Ako jazero postupne vysychalo, ostal kvet na vrchu, na ktorom sa momentálne nachádza stúpa. Prvá stavba sa tu objavila približne v 5. storočí nášho letopočtu, tá súčasná je zo 17. storočia a je zapísaná v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.
Nestáva sa mi často, aby ma len tak oslovilo neznáme dievča. Po prvých vetách zo mňa opadne ostych a pýtam sa, odkiaľ je a čo robí v Nepále. Predstaví sa ako Ainamaia (kde bral Tolkien inšpiráciu pri tvorbe názvoslovia Stredozeme?), je z Fínska a do Nepálu prišla ako dobrovoľníčka učiť malé nepálčatá angličtinu. Prvé dni strávi v hlavnom meste a potom odchádza do hôr. Osada, v ktorej bude učiť, je vzdialená deň cesty autobusom a ďalší deň chôdze.
Roprávame sa o Helsinkách, kde žije a študuje. Hovorím jej o svojich návštevách Fínska a spomínam jej, že som pracoval vo firme, ktorá dováža papier istej fínskej spoločnosti na Slovensko. Zhodou okolností, počas jedného leta pracovala práve v tej papierenskej spoločnosti a na starosti mala strednú Európu. Spomínam bývalého šéfa a moja nová známa ho samozrejme pozná - osobne.
Na toto stretnutie som si spomenul, keď som niekde čítal názor, že všetci ľudia na svete sú navzájom prepojení neviditeľnými nitkami. Každý s každým. Všetko utrpenie ale aj radosti, ktoré ľudstvo prežíva, sa dotýkajú nás všetkých. Aj tých, ktorí si to nemyslia.
