Letargicky ležím v hoteli, po nočnom lete sa mi nič nechce.Predstava, že mám pred sebou ešte 9 týždňov je desivá. Neviem prečo,ale po všetkých prípravách sa mi akosi nechce. Chcem "domú, do Prahy,do Podolí, do lékárny, do prdele..."* Pozerám na koberec, taký istý smekedysi mali v obývačke a "homesickness" sa prehlbuje.
Prispatí sa potĺkame rušnými ulicami, keď máme prejsť prvú križovatku,povieme si "in'š Aláh"** a skúšame to. Adrenalín nám strieka z uší,niekoľko krát máme pocit, že skončíme pod kolesami nejakého staréhoPeugeota. Nakoniec sa to naučíme, treba len neváhať a ísť - šoféri niesú taki bezohľadní, aby nás zrazili.
Hľadáme bazár, miesto, kde na nás, ako dúfame, dýchne aspoň kúsok Ázie.Nič, všade samé obchody s autosúčiastkami. Sme totižto vo štvrti, ktorása zaoberá len týmto druhom biznisu. Hneď za nimi je ovocie a zelenina.A ďalej stany, strašne veľa stanov, Iránci radi kempujú a piknikujú. Podlhom blúdení a hľadaní nachádzame zelený park a v ňom sympatickúčajovňu, kde si dávame prvý čaj a kebab. Konečne kúsok Ázie, začínamcítiť cestu. A radosť, že môj život sa najbližšie týždne vyhnestereotypom, že si budem žiť svoje sny.
Na druhý deň sa ideme aklimatizovať. Chceme totižto zdolať 5670 metrovvysoký Damavand, najvyššiu horu Iránu a najvyššiu sopku celej Ázie. Avybehnúť na taký kopček s telom zvyknutým na cca 200 metrov nie je lentak. Vybrali sme si Mt. Tochal, vysoký takmer 4000 metrov. Jeho výhodouje ľahká dostupnosť - takmer do 3000 metrov vedie lanovka. S ľahkýmbatohom a v sandáloch vybiehame hore. Teherán sa stráca v smogu, na to,že tam žije 12 miliónov ľudí vyzerá veľmi malý. Okolité hory sú strašnesuché, samé skaly a suť. Ale v zime to musí byť raj. Pre klasických"lanovkárov" aj pre nás skialpinistov. V hlave sa začínajú rodiť ďalšieplány. A Alláh sa mi smeje...
Cestou späť do hotela sa na nás zavesia miestni puberťáci, ich otázkysa točia okolo zábavy a dievčat. Dych mi vyrazila otázka, ako často mámsex, zatiaľ čo moja odpoveď vyrazí dych im. Sú už trocha dotieraví a hluční, z ich zajatia nás vyslobodzuje sympatické dievča.Všimla si, že začíname mať plné zuby našej spoločnosti a tak saprihovára Jurovi, ktorý je s modrými očami a blonďavými vlasmi magnetom.
Volá sa Somayeh, vyštudovala britskú literatúru, hovorí takmerdokonalou angličtinou a má skvelý prehľad v hudbe. Pozývame ju na čajna recepciu nášho hotela, Juro je nervózny, bojí sa, že kontakty s namijej môžu spôsobiť problémy. Rozpráva nám o svojom neľahkom údeleinteligentnej emancipovanej ženy v konzervatívnej spoločnosti a ja siuvedomujem, ako mi chýba niekto taký po mojom boku. Prázdno, ktoré vomne ostalo po konci môjho posledného vzťahu sa akoby zväčšilo. "No čouž", hovorím si, "stretávam síce úžasné ženy, ale buď v nesprávnom časealebo na nesprávnom mieste, tak ako v tomto prípade - na začiatku cestya rovno v Teheráne". Veci, ktoré ženy v Európe ani nevnímajú, sú pre ňulen nesplniteľný sen. Vďaka striktným pravidlám nikdy nebola sama vhorách, kvôli povinnej šatke neucítila vánok vo vlasoch... A mypremýšľame, ako jej z toho väzenia pomôcť.
Somayeh je závažný dôvod, aby sme ostali v Teheráne ešte jeden deň.Ešte stále vyzbrojení predsudkami a strachom spoznávame Iránskymegapolis a nestačíme sa čudovať. Na každom kroku sme stredobodompozornosti, ľudia sa nás len spýtajú, odkiaľ sme, usmejú sa a idůďalej. Takmer všetci vedia, kde je Slovensko a ako sa volá naše hlavnémesto. Iní nás ponukajú fantasticky sladkým melónom. Pri bývalejAmerickej ambasáde, rovno pri nápise "Down with USA" sa bavíme sosympatickým policajtom. Necítime sa ako turisti, ale ako hostia. Títoľudia si rozhodne nezaslúžia režim, ktorý im vládne.
Našumienku o "konzervatívnosti" miestnych dievčat definitívne rúca jednakráska v metre, ktorá sa na mňa pozerá takým spôsobom, že po niekoľkýchsekundách som to vzdávam a klopím zrak. Nie som síce žiadnen "shyguy"***, ale čo je veľa t o je veľa. A tie krásne oči...
* - citácia z hry Divadla J. Cimrmana - Dobití severního pólu...
** - ak Aláh dá
***-plachý chlapec
Nabudúce: výstup na Damavand a možno konečne aj fotky:)
