Ešte pred týždňom som bol v Nepále - vrátil som sa z base campuAnnapurny. Nepotreboval som žiadnu aklimatizáciu na výšku cez 4000metrov nad morom. Zato tu, v 200 metroch, mi to akosi nejde. Neviem sanadýchnuť, aj keď je tu o polovicu viac kyslíka. Neviem sa sústrediť,nedokážem nájsť pokoj v duši, ktorý som tam cítil každú sekundu. Neviemsi zvyknúť na zachmúrené tváre bez života, na absenciu úsmevu. Neviem,prečo sa so mnou zrazu nerozprávajú cudzí ľudia na ulici alebo vautobuse. Chýbajú mi kravské lajná, divoké húkanie klaskónov, dokoncapostrádam aj všemožných obchodníkov, ktorý sa mi vnucovali na každomkroku.
Chýbajú mi pohľady na najvyššie hory na svete. Ochorel som na ne. Vášeň sa zmenila na posadnutosť.
Čaká ma život tuláka, ktorý si niekam pôjde zarobiť a potom minúť. Nasvete je toľko krajín, všetko sa mení závratnou rýchlosťou a času naspoznanie starého sveta veľa nezostáva. Aj hôr je strašne veľa. Nemôžemstrácať ten drahocenný čas niekde v teplej kancelárii. Rozhodol som sa,keď som pozeral na oblohu plnú hviezd pri najvyššie položenom jazerePakistanu. Keď som bol opklopený hradbou Annapurien osvetlenýchmesačným svitom. Keď mi bolo zima a bol som hladný, keď somvliekol 20 kilový batoh a keď som sa skoro pogrcal zo sírnych výparovna Damavande.
Ale aj keď bude všetko úplne opačne, ako som si vysníval, nič sanedeje. Všetko je o pohľade na život. Krásny príklad mi poskytol70-ročný Belgičan Luc, s ktorým som mal tú česť stráviť niekoľko hodínna letisku v Delhi. Po nie moc dobrej večeri sme sa pozreli na fľašuminerálky na stole. Bola poloplná. Nie poloprázdna, ale poloplná.Povedal mi, že celý život sa pozerá na svet týmto spôsobom. A myslím,že si ho užil tak, ako málokto. Ešte nikdy som "nekukal" a nekomentovalokoloidúce ženy so 70 ročným pánom...
Pred odchodomsom sľúbil, že budem písať priebežne z cesty. Technika a aj mojalenivosť tomu zabránili. Dúfam, že ste sa o mňa nebáli a že si môjcestopis užijete aj takto, off line.
