Muse som prvý krát zachytil asi pred štyrmi rokmi, keď sa mi do rúkdostal ich album "Origin of Symetry". No podobne ako jeho následovník"Absolution" sa mi ich hudba akosi zlievala a tak sme sa par rokovmíňali. Keď sa tento rok vrátil Adam z USA aj z ich ostatným výtvorom,bariéra sa prelomila. A keďže som momentálne v procese liečeniazlomeného srdca, čo obnáša aj isté sadomasochistické nálady, rád si priprehlbovaní depresie pomôžem niektorými ich piesňami.
Na koncert som sa veľmi tešil, veď už pár ro(c)kov som nepočul naživoskutočnú rockovú kapelu - všetci sa len hrajú s elektronikou a zabúdajúhrať gitarové sóla. Pár hodín pred koncertom sa po Viedni potulovaliindividuá, pripomínajúce oblečením aj účesmi členov kapely (keď sispomeniem, ako som si na strednej dal kanady, pyžamo a kraťasy, aby somvyzeral ako Stone Gossard...), zatiaľ čo ja som hľadal najlepšievyzerajúci gyros.
V Stadthale som sa ocitol medzi publikom, pozostávajúcim prevažne ztínedžeriek vo veku, v ktorom som doma cvakal o 8. hodine večernejkartu. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že nežné pohlavie našich susedovv porovnaní s koncertami pred pár rokmi akosi opeknelo. Možno dlhodobáabstinencia ženskej blízkosti...
Ako predkapela nastúplio trio The Noisettes s dlhonohou čiernouspeváčkou, ktorá sa oddávala obcovaniu s bassgitarou a občas znela akoGeddy Lee z kanadských Rush. Zvuk bol typicky predkapelový a tak som sanevedel dočkať hlavnej hviezdy večera. Počas prestávky som uštedrilniekoľko "crosscheckov" fanúšikom, ktorí chceli zatieniť môj dobrývýhľad a stihol zmiasť jedného "štajeráka", ktorému som povedal, žepochádzam z Kazachstanu.
Zrazu zhasli svetlá (bohužiaľ nie cigarety v publiku) a robustné"bublavé" klávesy spustili prvé akordy z úvodnej "Take a bow". Pri nichsa na pódiu zjavil malý muž s veľkým hlasom Matthew Bellamy, ktorýspôsobil, že počas celého vystúpenia mi po tele behali zimomriavky.Jeho nasadenie, spôsob hry, precitený spev - tomu človeku som uverilkaždý tón, každé slovo. Bolo cítiť, že hudbou doslova žije, že ju cítikaždou bunkou svojho tela. Pri baladách som premýšľal, kto asi bola tážena a čo mu urobila. Kontrast tvrdých, priam metalových rifov, jemnéhoklavíra a citlivého, vysoko postaveného spevu mi pripomenul, že svet jepostavený na protikladoch. V tých chvíľach vytvárali kontrasty nádhernýcelok, ktorý naplno zasiahol moje srdce.
Muse odohrali prierez celou tvorbou, ale najviac ma potešili veci z"Balckholes" - či už hypnotická rýchla "Map of the Problematique",ktorú si dávam ako ranný vyprošťovák, alebo gradujúca "Invincible" sostrhujúcim sólom, ktoré zahral Matthew takmer ako na cédečku. Vrcholombola "Starlight", ktorej preložený text dávam na záver. To všetkosprevádzal fantastický zvuk a nápadité vizuálne efekty, ktoré dotváraliúžasnú atmosféru celej show.
Som rád, že som Muse zažil. Nielen pre mňa to bol jeden z najvačšíchhudobných zážitkov v živote. A tu si dovolím byť radikálny - mám na tovek. Ak by som bol členom akejkoľvek slovenskej alebo českej kapelytypu Desmod, Gladiator, Elán, No Name, Chinaski a podobných, začal bysom po takomto zážitku premýšľať nad tým, čím iným by som sa moholživiť. Tieto kapely sa tmolia v priemernosti a hudbu robia preto, abymali z čoho žiť. Muse žijú, aby robili hudbu.
Hviezdne svetlo
Veľmi ďaleko
Loď ma odnáša do ďaleka
Veľmi ďaleko od spomienok
Či ľudí, ktorím záleží na tom, či som živý alebo mŕtvy
Hviezdne svetlo
Budem poľovať na hviezdny svit
Až do konca môjho života
Neviem, či to bude mať ešte niekedy význam
Držať ťa v náručí
Len som ťa chcel
Držať v náručí
Môj život
Zelektrizovala si môj život
Spojme sa, aby sme zapálili
Všetky duše, ktoré by umreli, len aby sa cítili živé
Ale nikdy ťa nenechám odísť
Ak sľúbiš, že nikdy nezmizneš
Nikdy Nezmizneš
Naše nádeje a očakávania
Čierne diery a odhalenia
Naše nádeje a očakávania
Čierne diery a odhalenia
