V roku 1991 Dave Matthews nahral niekoľko svojichpesničiek na pásku a rozhodol sa, že okolo seba potrebuje ľudí, ktorí imdajú potrebnú hĺbku. Keďže sa pohyboval v jazzovej scéne mestaCharlottesville vo Virginii, čoskoro sa k nemu pridali bubeník CarterBeauford a saxofonista LeRoi Moore – obaja muzikanti čiernej pleti. Neskôrsa zajvil iba 16 ročný basgitarový zázrak Stefan Lessard a na koniechuslista s klasickým hudobným vzdelaním - Boyd Tinsley.
Vzniklo tak zoskupenie skvelých muzikantov, medzi ktorýmifunguje dokonalá chémia a ktorý posúvajú relatívne jednoduché Matthewsovepesničky do úplne iných dimenzií. Aj keď sa z názvu kapely môže zdať, žeDave má v kapele diktátorské postavenie (je výhradným autorom hudby ajtextov), jeho spoluhráči majú najmä na koncertoch obrovský priestor na predvedeniesvojich kvalít. Je pre mňa nepochopiteľným javom, že kapela, hrajúcainštrumentálne náročné pesničky, ktorých stavba odporuje všetkým návodom „Akozložiť hit“ je tak komerčne úspešná. Takmer v každom songu je saxofónovéalebo husľové sólo, bubeník hrá sólo skoro stále. Jeho bicie sú pulzujúci živýorganizmus, z hry cítíť radosť, spontánnosť a neuveriteľnú živosť,akú dokážu vyjadriť len čierny hudobníci. Pri hre na hranici ľudských možnostísa usmieva a občas zaspieva „backing vocal“. Saxofónové sóla doslovahladia dušu a ich povznášajúca melodika vo mne vyvoláva slastné pocity.Steffan Lessard stojí nenápadne v pozadí, ale ak sa lepšie započúvate,zistíte, že jeho hra je skutočným motorom – a minimálne 5 litrovýmosemvalcom. Boyd Tynsley nahrádza svojimi elektrickými husľami klávesya šokuje sólami šmrncnutými country feelingom.
Najväčšou devízou je ale schopnosť zložiť pesničku so silnoumelódiou aj textom – ani tí najlepší muzikanti nezachránia zle napísaný song.Tie Matthewsove fungujú aj úplne obnažené – dôkazom je album ktorý nahral sám sosvojim priateľom, gitaristom Timom Reynoldsom. Jeho podmanivý hlas, niekedyjemný, niekedy drsný, spieva nádherné slová o láske (Crush, Two Step), aleaj vážne texty o politických alebo enviromentálnych problémoch (Don´tdrink the water, Last stop).
Ak sa to všetko zmieša, vznikne svieža a pulzujúca zmesradosti a harmónie. Na koncertoch prenášajú na ľudí obrovské množstvopozitívnej energie, všetci tancujú a tešia sa. Dave im hovorí:
Celebrate we will
Because life is short but sweet for certain
We're climbing two by two
To be sure these days continue
These things we cannot change
Bohužiaľ, DMB do Európy pravdepodobne nepríde. Predávajú tuveľmi málo nosičov a jednoducho sa im to neoplatí. Také sú tvrdé pravidláshowbiznisu. Keď pozerám krvopotne zohnané DVD z koncertu v Coloradea vidím to množstvo ľudí, tešiacich sa z každého tónu, premýšľam,prečo tých „amíkov“ tak podceňujeme. Kde sa berú predsudky o tom, že sinevidia ani na špičku nosa, že sú to obézni nevzdelanci vychovaní v konzume? Naoboch kontinentoch sú ľudia zavalení obrovským množstvom hudobného odpadu, ktorýnám médiá tlačia do hlavy, ale v Európe kapelu ako DMB jednoducho nemámea asi ani nedokážeme prijať. Možno je to odlišnou hudobnou tradíciou,možno len zlým marketingom, ale každopádne je obrovská škoda, že si tie „slastnépocity“, môžu naživo vychutnať len „amíci“.
