Nedávno som sa náhodou ocitol pred čiernou bedňou a moje bezprízorné prepínanie kanálov (výstižný názov, ako spieva Roger Waters – got thirteen channels of shit on the T.V. to choose from) zastavilo na zázname z odovzdávania cien Grammy. Gorillaz ma na začiatku príjemne pobavili, veď nasamplovaná kapela nemôže nič pokaziť. Virtuálne postavičky boli vtipné, spevák okrem spevu posielal esemesky, bubeník driemal a basák mal páradný groove. Ku koncu pesničky pribehla nenápadná dievčinka s gitarou, na druhý pokus sa jej podarilo vyskočiť na barovú stoličku a začala vybrnkávať zopár akordov. Zrazu sa vedľa nej zjavila silueta ženy s vypracovanými stehnami, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani Zora Cz. Už podľa prvých tónov som vedel, že je zle. Aj tentokrát ma dostihla. Zvedavosť, ako to dotyčná osoba zvládne živé vystúpenie mi ale nedovolila prepnúť ďalej.
Skoro 48 ročná speváčka vyzerala na približne polovicu, gymnastické oblečenie zdôrazňovalo je fitness postavu a účes jednoznačne hovoril, v akom období hľadal inšpiráciu. Okolo nej sa vyrojili mladí sexy tanečníci, každý z nich typovo odlišný a začali predvádzať choreografiu, zjavne naväzujúcu na klip. Madonna predviedla to, čo som čakal. Spievala falošne, nestačila s dychom, rytmus sa okolo nej prechádzal, ale ona o neho nejavila záujem. Napriek tomu si myslím, že v programe Azerbajdžan hľadá superstar by postúpila minimálne do finálovej stovky.
Moje uši vysielali pokyn prstom na ovládači, no tie akoby zdreveneli. Zhnusene som to dopozeral do konca. Dokonalý obraz tejto doby. Odhodlanie za každú cenu sa predať, chladná vypočítavosť, prehnaná ctižiadostivosť, (ne)dokonalá forma, žiaden obsah. Umelosť nadovšetko. Bohužiaľ, stádo (skupina ľudí, ktorá si hudbu nevyberá na základe vlastnej vôle a vkusu) na to všetko sadne ako osa na med. Telenovelové rádiá majú čo hrať a Madonna a team jej poradcov, producentov a imagemakerov sú spokojní.
Často počúvam výberovku Led Zeppelin. Vo svojej dobe boli Zeppelini mainstream, aj napriek tomu, že ich hudba je presným opakom Madonninej. Živelná, úprimná, surová, ľudská. Starway to Heaven má cez osem minút, jej štruktúra je relatívne zložitá, úplne odporuje návodu na úspešný hit. Asi nemá zmysel pýtať sa, prečo je to tak. Zmenila sa doba, médiá musia predávať hudobný fastfood. Pamätám si, ako po poslednom albume už neexistujúcej kapely Extreme hovoril jej geniálny gitarista Nuno Bettencourt o tom, že patria do inej doby, do doby, keď ľudia vedeli oceniť inštrumentálnu vyspelosť a hlavne úprimnosť. Good Times, Bad Times.
