Letenku som kúpil v stredu, odlet bol o týždeň vo štvrtok. Rodičia si mysleli, že žartujem. Na poslednú chvíľu sa len tak na vlastnú päsť vybrať do Indie považovali za dosť nebezpečné dobrodružstvo. Nakoniec sa mi ich podarilo presvedčiť o tom, že robím dobre a že sa o mňa nemusia strachovať. Hovoril som im, že všade sú ľudia, dobrí aj zlí a že pri mojom celoživotnom šťastí sa pri mne objavia iba tí prví. Kúpil som si najlacnejšieho a teda najhoršieho sprievodcu, kopec filmov, zružil som stavebné sporenie, aby som mal po návrate z čoho žiť a celý čas som počúval vtedajšiu praiteľku, ktorá mi hovorila, že som úplný blázon. V práci som sa tváril, že je všetko OK a pomaly som začal pripravovať cestovný plán. Vo štvrtok ráno som si na chrbát hodil Tatran 70 a vybral som sa na Schwechat.
Z Nív ma oprevádzali priateľkyne slzy. Celý čas v letištnej hale som čakal, že za mnou príde vtedajšia šéfka a nasilu ma odvedie späť. Napätie mi sťahovalo žalúdok a oveľa viac ma stresovalo to, čo nechávam za sebou, ako to, čo ma čaká. Uvoľnil som sa až po prvom gintoniku v Airbuse, pri pohľade na zmenšujúci sa Schneeberg. Na opis celej cesty a toho množstva zážitkov, tu nie je miesto.
Z okna hotela v Darjeelingu som sa pozeral na Kančenčongu - kopec, o ktorého dobívaní som ako 5 ročný videl prvý horolezecký dokument. Strávil som desiatky hodín v autobusoch a vlakoch, rozprával som sa s množstvom úplne neznámych ľudí, počul stovky príbehov, jedol som riadne pikantné jedlá a Maharaja Mac v istom fasfoode. Stretol som dvoch Slovákov, ktorým hašiš dymil z uší, kopec Holanďanov, Nemcov, Austrálčanov, čpanielov so čtorrošným hyperaktívnym synom, navštívil som príbytok obyčajného človeka v Pushkare. Prešiel som cez Nepál počas dovtedy najsilnejších bojov medzi vládou a maoistami. Nemal som žiadne zdravotné problémy, neokradli ma (ak nerátam obchodnícke finty) a jediná strata bol vreckový nožík. Pamätám si každú sekundu tých troch týždňov. Tie spomienky nestratím a nikdo mi ich nevezme.
Malý postreh na záver. Po pristátí som sa vyhol všemožným dohadzovačom a taxikárom a nasadol som do autobusu. Pomyslel som si, aky je starý a špinavý. Keď som sa po troch týždňoch vracal, sadol som pri Old Delhi Train Station do autobusu. Pomyslel som si, aky je nový a čistý, veď 50 rupíí (50 korún) je dosť penazí na to, aby to tak bolo. Vtedy som si uvedomil, že je to ten istý autobus, v ktorom sa moja cesta začala.
