Keďže posledný víkend prebiehal v istom nákupnom centre festival Hory amesto, strávil som v pohodlných sedadlách luxusného kina dosť veľačasu. Vrcholom bolo pre mňa rozprávanie Britského alpinistu DougaScotta. Krásne fotografie sprevádzal príjemný hlas sedemdesiatnika, včasoch svojej mladosti bol známeho okrem extrémnych výstupov a s nimispojenými ešte extrémnejšími zážitkami (bivak v Južnom sedle naEvereste vo výške 8700 metrov alebo zostup z Ogre so zlomenými nohami)aj svojim zjavom - niečo medzi indickým askétom a Johnom Lennonom. Ajkeď rozprával o drsných dobrodružstvách drsných chlapov, z jehoprednášky sa nevytratil silný podtext ľudskosti a priateľstva. Okreminého ma zaujalo rozprávanie o jeho prvej expedície do Ázie. VAfghánskom Hindukúši zdolal so skupinou podobných bláznov niekoľko 5 a6-tisícoviek. Miestny kmeňový náčelník im vtedy zadarmo poskytolnosičov a sprievodcov. Nemuseli platiť žiadne poplatky za výstupy,nepotrebovali žiadne povolenia. Jednoducho sa zbalili, išli, prišli avyliezli. V krajine, kde necelých 40 rokov po tomto dobrodružstve mátetakmer 100% šancu, že sa stanete obeťou nejakého šialeného atentátnika.
--
Po Dougovej prednáške, ktorú ukončil rozrávaním o jeho pomoci ľuďom vNepálskych a Pakistánskych horách, ma v podzemnej garáži takmer zrazilaasi 20 ročná pipka na terénnom medveďovi čiernej farby. Hneď na toskoro oškrela priateľkyne auto cica podobnej vekovej kategórie vlimuzíne rovnakej značky, ktorá pri tomto úkone veselo telefonovala apodľa všetkého ani netušila, čo robí. Za iných okolností by som nad týmvšetkým možno mávol rukou, ale tento krát akoby som dostal facku.Ocitol som sa v úplne inom svete, plnom arogancie a nedostatku pokory.Minule mi kamarátka napísala, že najradšej by tieto nákupné centrázrušila. Ja nie, pretože som rád, že sa ľudia tej krvnej skupinystretávajú na miestach, kam patria. Nerád by som ich stretával v horáchalebo na skalách.
--
Nastúpili sme do výťahu. Jedno poschodie sa s nami viezli dvaja chlapcitmavšej pokožky, podľa vzhľadu a jazyka odhadujem, že z Bangladéšaalebo z východnej časti Indie. Keď vystúpili, nahradili ich dvajaholohlavý chlapíci. Jeden sa jednoznačne priznával k svojmu svetonázorumikinou s názvom psieho bojového plemena v švabachu, ten druhý saprejavil slovne a znechuteným výrazom: "to čo bolo, aká Al Kajdá."Stihli ešte poznamenať niečo v tom zmysle, že asi nemali žiadnu bombu,keďže mali príliš malé tašky. V mojej hlave okamžite zaznela otázka, žečo sú to za náckov, ale vzhľadom na nerovný pomer síl som svojemyšlienky nezverejnil ústne.
--
Nedeľa, celý deň strávený na skalách v príjemnom a tichom prostredí.Prechod pre chodcov v Topoľčanoch cez štvorprúdovú cestu. Na obochstranách stoja mamičky s deťmi, zastanem, zablikám. Mamičky ale stoja,aj keď im dávam najavo, že môžu. Zrazu vedľa mňa prebehne 100kilometrovou rýchlosťou mazda. Už chápem, prečo stáli. Pol kilometra zadvoma policajnými hliadkami.
--
Hneď na to počujem v rádiu, že minister Harabín chce klasifikovaťnelegálne jazdenie s motorovým vozidlom v chránených oblastiach anárodných parkoch ako trestný čin. Malá pozitívna kvapka v tom všetkommarazme, v ktorom žije Slovensko.
