Great Big White World

Sedím v autobuse, je dosť veľa hodín, vyškrabať sa z postele skôr ako oôsmej sa mi nepodarilo. Počúvam Dream Theater (mám teraz také retroobdobie, vraciam sa k tomu, čo som počúval pred desiatimi rokmi), keďma zrazu niekto poklepe po ramene... Všimol som si ju už keď nastúpila,mladá, roztržitá, krásne modré oči pod neposlušnou ofinou, na sebevšetko, čo ponúkali roky osemdesiate, aj keď ich pravdepodobnenezažila. Niekde za Jurom sa obsah jej tašiek rozsypal po podlahe.

Pýta sa ma, či jej môžem požičať telefón. Chvíľu váham, kontrolnésystémy prehodnocujú jej dôveryhodnosť, no po sekunde jej podávamotvorený telefón. Keď vybaví, čo má, pýtam sa jej, či je fotografka, vrozhovore som totižto zachytil slová "čiernobiely film". Chce ísťštudovať fotku na VŠVU a potrebuje nafotiť zátišie. A zabudla si kúpiťfilmy. Na otázku, čo fotí najradšej, opovedá, že ľudí. "Aj ja",odpovedám, "ale najmä keď cestujem, po Ázii". "Ale tam je všetko takéškaredé", reaguje bez váhania.

Priznám sa, že ma to prekvapilo. Nikdy som tie plesnivé steny, rozbitécesty alebo kravské lajná na chodníku nepovažoval za škaredé. Bral somich ako úžasnú kulisu toho besného života, prebiehajúceho priamo naulici. Presný opak západnej sterility, ktorou sa obklopujeme, aby smesa definitívne odpútali od skutočného života. Fotografie v časopisochsú naleštené, ligotavé a dokonalé - krásny sen pre začínajúcufotografku. Virtuálne svety krásnych ľudí nám zatvárajú oči a srdcia.

To odporne živé je našťastie tak ďaleko, že nás to ani nemusí zaujímať.A keď aj náhodou vidíme niečo také v televíznych novinách, naservírujúnám hneď po nich sterilnú a umelohmotnú smotánku, aby sme nejakýmnedopatrením necítili... bolesť. súcit, a všetko, čo je ľudské.