Ako parťáka som tentokrát zavolal Georgia, spolužiaka zo strednej,ktorý strávil pár rokov v Austrálli. Po horách toho zatiaľ mocnepochodil, ale má skvelú povahu - máločo ho rozhádže a má dokonalýnadhľad nad mojou ukecanosťou. Najmä na strednej škole sme toho spoludosť preskákali a tak som sa tešil, že mu ukážem krásu našich hôr.Cesta bola zaujímavá, snažili sme sa porozumieť hlučnému dialógu dvochvýchodniarov, ktorým evidentne stúpal do hlavy obed a olovrant v podobeborovičky a niekoľkých plechoviek piva. Rozumeli sme len: "daj šebe".
Okolo pol 8 sme sa konečne ocitli v Taranskej Javorine, kde, ako je nav letnej sezóne zvykom, nebola otvorená žiadna krčma, reštaurácia aobchod, a tak sme si v našom 4* hoteli Slovenská pošta dali objednanéšvédske stoly. Akurát stoly neboli. Ako správny squateri, ustlali smesi až keď sa zotmelo a boli sme radi, že nás nikto neotravuje na pevnejlinke. V širokoúhlej veľkoplošnej HD televízii šiel nekonečný seriálLysá Poľana - Kežmarok a späť a tak sa mi podarilo zaspať kľúčovýmoment, prejazd starej Ávie.
Ráno nás prebudilo slniečko a zvedavé pohľady Poľských turistov. Vďakanim sme už o pol 8 kráčali v ľudoprázdnej Javorovej doline. Naľavovápencové Belianske Tatry, na pravo Vysoké, obloha pod mrakom, vzduchsvieži, hlava nevyspatá, telo tiež, pomaly sme sa sunuli smerom knajvyššie položenému turisticky prístupnému sedlu Sedielku. Giorgio odzačiatku zaostával a tak som mal pri čakaní možnosť naplno sivychutnávať nádherné výhľady. Striedali sme sa vo vedení s Poliakmi vstrednom veku, záverečný stupák som si v rámci tréningu vybehol, dal sirukavice a čiapku, čakal na Giorgia a pozoroval horolezcov na Ľadovomštíte.
Po tuniakovom obede sme sa vydali opät do kopca - čakalo nás Priečnesedlo, známe zápchami, spôsobenými nedisciplinovanými a častohysterickými turistami. Prvý krát som sa obzrel za Ďurom a v tom,neveriac vlastným očiam, predbehli ho dve dievčatá. Pretieral som sioči, štípal sa, čakal. kedy sa vynoria ich priatelia a nič. Boli samé aich cieľ bol evidentne rovnaký ako náš - Zbojnícka chata. Hneď som sispomenul na nedávno prečítanú knihu Veľkého Senseja T. Baránka "Akozbaliť ženu" a kapitolu s názvom "Kontaktáž". Dievčatá mi to aleuľahčili, keď nechtiac zišli zo značky a tak som ich oslovil. Keď smespolu došli pod začiatok reťazí, uvedomil som si, že by som tam strávilminimálne pol hodinu a tak som si zvolil cestu rýchlejšiu - lezeckýterén obtiažnosti 0.5 vedľa reťazí.
Čakal som za sedlom, kde nepríjemným hlasom neustále trepala postaršiaPoľka a tak som si dal do uší MP3 player a pustil si Huascaran - 28rokov starý album Fermáty. Magický zážitok a to som netušil, aképríjmemné prekvapenie ma čaká. Po očakávanej polhoďke prišlo prvé zdievčat a začala niečo vyťahovať z batohu. Zistil som, že jej parťáčkamá narodeniny a že sa teda chystá oslava narodenín a najmä veľmi dobrevyzerajúca tvarohová torta! Niečo také som nečakal ani v svojichnajodvážnejších snoch. O chvíľu prišla kamoška, zoznámili sme sa,poblahoželali, pobozkali na líčka a pustili sa do konzumácie. Medzitýmprišil Ďuro, unavený, ale zjavne potešený všetkým, čo ho v sedle čakalo.
Na Zbojničke sme sa pustili do "pitného režimu", pozostávajúceho zkonzumácie močopudného rohypnolu, teda piva. Stretol som kamaráta Jožka(vôbec ma to neprekvapilo, vždy na horách stretnem úplne nečakaneniekoho známeho) a keď sa náš stav zkompletizoval, pustili sme sa toneuveriteľne adrenalínového a politicky nekorektného "Človeče".Nestihli sme dohrať, keď nás tentokrát trocha nervózny chatár poslalspať. Noc som strávil vášnivým kopaním do Ďurovej hlavy.
Ráno bolo krásne, veľmi teplé a prekvapivo som necítil žiadne následkyvečerného dopĺňania tekutín. Trocha proti vlastnej vôli sme nabralismer Prielom. V sedle sme počkali Ďura, zniesol som mu po reťaziachbatoh, počkal, kým bezpečne zliezol a vybral sa za najbližší kameň. Asiviete načo. Na Poľskom hrebeni sme si s nechali batohy, ktoré ostalastrážiť MIška a s Julkou sme si vybehli na Východnú Vysokú. Keď sme savrátili, Miška zahlásila, že jeden člen chýba. Začal som pobehovať,pýtať sa turistov, ktorí ho mohli stretnúť a nič. Nikto honevidel. Mysleli sme si, že ho Miška jednoducho prespala a chlapec savybral smerom na Sli(e)zky dom. Ale ani tam sme ho nestretli. Mobilvypnutý, môj žalúdok stiahnutý, pivo drahé. Behom som sa pustil doSmokovca, kde som pobehoval, až som sa rozhodol nahlásiť ho na Horskejslužbe. A pár minút po tom Giorgio zavolal. Odbočil totižto na LysúPoľanu a...
V pondelok síce nebol v práci, ale vyzerá to tak, že je živý a aj zdravý.
