Častokrát mám pocit, akokeby sme unikali pred všetkým, čo súvisí sprírodou a jej živlami. Pred príjemným teplým dažďom sa schovávame poddážniky a tlačíme sa pod prístreškami zastávok. V autobuse zatvárameokná, aby sme sa chránili pred prievanom prinášajúcim svieži vzduch. Čona tom, že sa v ňom nedá dýchať - hlavne, že je teplo, častokrátznásobené neprimerane hrubou vrstvou oblečenia, ktorú si podaktorícestujúci nedajú celú hodinu dole. A ak vonku prší, šanca, žeminiatúrne okienko autobusu ostane otvorené viac ako pár minút jeminimálna. Môže sa totiž stať, že tetám a slečnám padne na ich denník,plný užitočných informácií o Mariane, Darine a iných "celebritách"nejaká tá dažďová kvapka. Asi sme k tomu vychovávaní od útleho veku. Vlete vidím na hlavách malých detí teplé čiapky, akonáhle je vonkuveterno alebo oblačno, obliekame si kabáty a bundy. Ak potom okolorozhýčkaného organizmu prebehne nejaký vírus, farmaceutické firmy simedlia ruky.
Nikdy nezabudnem na pohľad, ktorý sa mi naskytol pri najväčšom Nórskomjazere Mjosa. 12-stupňová voda dala zabrať aj otužilým horalom spodTatier. Na jeho brehu sa čľapotali malé deti, občas skočili do vody,niektoré sa hrali s kamienkami s členkami vo vode, naplno si užívalitých pár letných dní. Ich rodičia sa slnili na sýtozelenej tráve avôbec im nevadili fialové pery ratolestí. Nóri patria k najzdravším národom na svete.
Jeden jarný nedeľný podvečer som sa vracal z Rakúska, kde som sipopreťahoval kosti na krásnom vápenci v oblasti s menom Peilstein.Nachádza sa kúsok od Viedne, v takzvanom Wienerwalde. Mal pocit, akobycelá Viedeň liezla, trekovala, bicyklovala. Nabitý pozitívnymi dojmamisom len smutno pozeral na preplnené parkoviská Bratislavských nakúpnýchcentier. Bolo mi tých ľudí ľúto. Namiesto vône ihličia cítili len pachprepečeného oleja, namiesto výhľadov na rozprávkovú krajinu videli lenvirtuálnu realitu filmového plátna. Ešte sa nenaučili investovať doskutočných zážitkov, ale do pominuteľného pocitu šťastia z kúpypredraženej textílie. Alebo sa mimo našich betónových džunglí necítiabezpečne, veď tam na nich číha niečo, čomu sa stihli odcudziť, ale čohosu stále neoddeliteľnou súčasťou - príroda.
Milujem ten pocit, keď sa mi v prudkom vetre niekde pod Chopkom vytvárana brade ľadová vrstva a štipu ma líca. Alebo keď si ráno pred domomľahnem nahý do trávy a pozerám sa na oblaky. Mám rád príjemnú únavu po50 kilometroch nachodených po Malých Karpatoch. Vychutnávam si studenúvodu horskej rieky. Vtedy cítim, že naozaj žijem a som súčasťou sily,ktorá nás stvorila, ktorej väčšina z nás ubližuje a pred ktorouutekáme.
