Prečo my, ľudia 21. storočia, zabúdame chodiť

Klasická situácia, veď keď už má človek auto, načo sú mu nohy, najmä ak by ich mal použiť na chôdzu do kopca. Spolujazdec požiadal o pomoc zopár okolostojacich, ale ani s ich pomocou sa nepodarilo posunúť auto a pár metrov vyššie. O chvíľu sa prirútilo nejaké ávédéčko (all wheel drive – ľudovo povedané džíp), vodič sa tváril nervózne, prekážka pred ním vyzerala na niekoľko minút zdržania. Do toho sa pridala favoritka, ktorej šoférka sa snažila vycúvať spred bufetu.  Pri pohľade na túto situáciu ma napadlo, ako sa človek vzďaľuje prírode – už len tým, že zabúda chodiť. Autom do obchodu, autom do fitka, kde si pobehá na páse alebo zabicykluje na stacionárnom bicykli, autom do prírody. A čím ďalej a bližšie k bufetu či ohnisku, tým lepšie. Prítomnosť stoviek ľudí, smrad z áut a ani bufety neznechutia skvelý pocit z „pobytu v prírode“. Autá som videl na nepredstaviteľných miestach, na lúkach, kopcoch, stačí, aby tam bolo ohnisko. Vtedy asi príroda prestáva byť niečo úplne cudzie, nebezpečné a divoké, je tu spojenie s civilizáciou, možno z praveku hlboko zakorenený pocit domova.  Ale vrátim sa k chôdzi. Je to niečo úplne prirodzené, rovnako ako reč alebo dych. Budhisti považujú chôdzu za jeden zo spôsobov meditácie. Messner sa nepovažje za horolezca, ale za chodca. V Himalájach sa ľudia dostanú do školy, nemocnice, na svadbu alebo na pohreb len pešo. Sú štíhli, usmiati a vyzerajú šťastne. Aký rozdiel oproti zamračeným menežérom tesne pred infarktom sediacich v luxusných limuzínach na bratislavských križovatkách.Kamarát si minule ťukal do čela, prečo idem z Trenčianskej do centra pešo, keď trolejbusom som tam za 5 minút. Bolo ťažké mu vysvetliť, že chodím rád a veľa a je to jeden zo spôsobov udržovania si kondičky, vyvetrania si hlavy atď. Jedna známa sa chystala do fitka a keďže bola tehotná, chcela len chodiť na páse. Tentokrát som si na čelo zaťukal ja. Bol nádherný aprílový deň, jar sa začala a tak som jej poradil, nech sa ide prejsť do prírody. O pár hodín mi nadšená telefonovala, aký som mal skvelý nápad. Na druhej strane, som rád, že vďaka pohodlnosti ľudí na svojich obľubených miestach v Malých Karpatoch nikoho nestretnem. Aspoň môžem byť len sám so sebou a meditovať chôdzou.