Ako sa pripravujem na Psotkov memoriál

Tentokrát som ale na sebe zbadal istý mentálny posun - asi 5 sekúnd po tom, ako som bezmyšlienkovite sľúbil, že určite idem, začal som premýšľať, ako vysvetliť ďalší víkend na horách Lule. Po nasľubovaní hôr a dôl (+ modré z neba) nakoniec viacmenej súhlasila a tak som sa v piatok ráno vytackal z nočného vlaku, v ktorom som ako vždy ani oka zezažmúril, sadol na smutnú rannú električku a zo Smokovca vyrazil smerom na Zbojničku, kde už ma čakal Čino. S 15kg na chrbte a hlavne po prebdenej noci som síce cestou pár krát takmer vrhol kávu z automatu do kosodreviny, ale za necelé dve hoďky som bol hore. Čino, nabudený do lezenia mi dovolil dať si ešte jednu kávu, popri ktorej som do seba hodil dva chlebíky a išli sme na Ostrý štít, vyliezť nejakú ľahkú cestu na rozlezenie. Tá druhá ma asi postavila na nohy, lebo pod kopec som došiel, aj liezol, a dokonca som na prvom konci vyliezol úžasnú, vegetačne bohatú dĺžku plnú "lokrov" a bez akejkoľvek možnosti odistenia. To som už napoly spal a môj žalúdok nadobudol veľkosť lieskového orieška.

Druhý deň som už liezol vyspatý a dokonca sme sa s Činom striedali vo vedení, čo pre mňa znamenalo preliezť položenú a neodistiteľnú platňu s posledným neistým isteným hlboko pod nohami. Pri hypnotizovaní najbližšej hrdzavej skoby som sa stal na chvíľu stal opäť kresťanom, ale hneď, ako som k nej doliezol, konvertoval som sa opäť na "neznaboch". Aj tentokrát sa nám podarilo zablúdiť, čím sme urobili tzv. "nakrivenie" Čerešňového piliera, ale vrchol Širokej veže sme dosiahli, cez Priečne sedlo sme zostúpili a ako sme sa zas šuchtali v teniskách po kamenných Streleckých poliach, dostal som skvelý nápad, že by som sa mohol zúčastniť legendárneho a náročného Psotkovho memoriálu .

Domov som prišiel plný náročných tréningových plánov, v hlave som mal náročné trasy z obrovskými prevýšeniami a dlhými stúpaniami. A takto to vyzeralo...

V stredu ma Edo zavolal na jedno pivo. Skončili sme o tretej hodine ráno na detskom kolotoči, kde sme kúsok od sídla mestskej polície spievali a imitovali gitarové sóla. V pondelok a utorok som samozrejme behať nebol, lebo som mal veľa práce. V štvrtok som sa spamätával zo stredy a v piatok som skočil pozreť, ako je na Pohode (skonštatoval som len, že Miško Kaščák hádže perly sviniam a väčšina ľudí sa tam prišla porozprávať a poprecháadzať sa pod pódiom, aby tak zabránili tým zopár hudbychtivým počúvať hudbu).
V sobotu som fotil svadobný pár, ktorému som sa potom zúčastnil na samotnej svadbe. A znova o tretej hodine rannej, tackal som sa domov, pýtajúc sa Luly, "čo hovorí ten pes" a vysvetľoval som jej, že sa musím vycikať do kríkov, lebo v prírode sa mi ciká najlepšie. Ráno som mal pocit, že som vypil aspoň kýbel vína...

Našťastie si na mňa spomenul Edo, ktorý ma vytiahol na menšiu prechádzku, čo znamená v našom ponímaní aspoň 20 km dosť rýchlym tempom a tak som vypotil aspoň pol kýbla toho vinného vína.

...a včera som si bol konečne zabehať...