História môjho vzťahu z Deckom sa začala písať pred niekoľkýmirokmi, keď som sprevádzal zájazd do Nórska pre istú CK. Dôležito, so založenýmirukami, postával som pred autobusom, keď zrazu predo mňa postavila istá mamičkaasi 190 centimetrového chlapa a povedala: „postarajte sa mi o neho,je to ešte dieťa, má len 16 rokov“. Dieťa na zájazde spoznalo neveru, alkohol,drogy (to dokonca osobne – návšteva Christiánie bola súčasťou zájazdu)a niekoľko mesiacov po návrate sa mi poďakoval, že som ho naučil, čo je toživot. Odvtedy si spolu sem tam zalezieme, zašľapeme na lyžiach (na náš prvývýlet do Malej Fatry len tak nezabudne – druhý deň zaspal s otvorenoučokoládou, ktorú od únavy nevládal zjesť) alebo skočíme na pivo.
Tentokrát teda vymyslel posilovňu a v nejšpeciálny prgram pre začiatočníkov. Toto zariadenie som celý život odmietals argumentom, že posilovať treba najmä prirodzene - so svojim telom. Nokeď som zistil, že za posledné mesiace je môj progres v zhybovaní skôrregres a ani svaly na nohách nezvládajú lyžovanie v hlbokom snehu,nemusel ma dlho prehovárať. Objavili saaj estetické dôvody - moje pavúčie ruky sa ani dlhoročným lezeckým tréningomnezväčšili a koža, ktorú mám na bruchu začala podozrivo mäknúť a dokonca som si o nej začal mysleť, že je pod ňou tuk.
Dlhoročnými predsudkami živená predstava o miestnostiplnej hlavohruďov, zazerajúcich na podvyživené proporcie môjho tela sarozplynula, keď som zistil, že okrem pár „drtičov“ sú tam podobní pavúci ako jaa samozrejme cice, sediace na strojoch, simulujúcich pohyb. Na moje veľké sklamanie, ani jedna z nich pri tomnečítala Marqueza alebo Szapkowskeho, ale akési ženské a spoločenskémagazíny. Stroje, ktoré mi spočiatku pripomínali skôr vybavenie nemocnice aleboS/M salónu, sme sa naučili ovládať veľmi rýchlo a tak sme krúžilia striedali jednotlivé (ne)svalové partie našich tiel, pučili pri tom oči,chytali červenú farbu a živili obavy, či a v akom stave sanasledujúci deň prebudíme...
Dnes som prvý krát navštívil posilovňu v „prajmtajme“. Tedav čase, keď sa tam nahrnú všetci, ktorí opustia kancelárie a vyberúsa trápiť svoje usedené telo. Množstvo ľudí presahovalo maximum, ktoré znesiem,aby som sa v uzavretom priestore cítil dobre a tak som si vytvorilochrannú bublinu v podobe sluchadiel v ušoch. V nich sa miestofučania mučených ozýval kvílivý hlas Matta Bellamyho z Muse a mojeoči sa kochali pohľadom na nadúvajúce sa čierne tričko mladej slečnyz nápisom „Kabalisti to robia najlepšie“. Keďže žiaden z cvičiacichnebol jej vytúžený „kabalista“, nerušene som kochal ďalej.
Po odcvičení povinnej 15 cvikovej zostavy som sa odpratal došatne, kde som si vypočul rozhovor dvoch asi 25 ročných chlapcov. Po trochminutách ticha sa jeden spýtal druhého: „si tu športiakom?“ (chceli mi tým asi povedať,že mu tato kúpil viac áut). Odpoveď bola kladná. Po asi minúte prehovorilznova: „Dúfam, že zajtra nebude snežiť, idem za Arpim a s Mercedesomsa k nemu asi ťažko dostanem“ (mohol mu tato kúpiť štvorkolku). Po párminútach ticha, keď som odchádzal do sprchy som začul otázku: „ Idešv lete na loď?“ (chceli mi povedať, že tato majú jachtu)... Ďalší rozhovorsom už zo sprchy nepočul, ale je možné, že bol o sluhovi, ktorého alezabudli doma. Nezavreli totiž za sebou dvere.
