Deň prvý - Messner vs Kukuczka
K našej zohranej dvojke sa pridali modrania Čino a Vlado, obaja ženatí,prvý z nich dokonca spoluautor dvoch potomkov (to len pre tých, ktorísi myslia, že svadbou sa takéto akcie končia:). Keďže tentokrát chýbalinotorickí modranskí meškači Lajo a Edo, vyrazili sme skoro ráno bezčakania a zdržania. C-max sa ukázal ako dostatočne veľké a pohodlnéauto a po necelých 5 hodinách sme zastali na parkovisku v TatranskejLomnici, kde sme sa prebalili, prezuli, prezliekli a sadli na autobus,ktorý nás odviezol na neďaleké Biele Vody. Po snehu ani stopy, povíchrici z Novembra 2004 stôp plno a tak sme sa najväčším rúbaniskom naSlovensku pustili smerom na Chatu pri Zelenom plese, ktorej ale stálehovoria Brnčalka. Ja s lyžiarkami na nohách a s lyžami na batohu, Andyv pohodlných teniskách. Po pätnástich minutách sme našli prvý kompaktnýsnehový fľak a tak sme nasadli lyže. Hoschwab mi prospel, lebo šľapanieodsýpalo a tak som za hodinu sedel na chate a s pivom čakal naostatných. Po doplnení pitného režimu sme sa s Andym vybrali doČervenej doliny s cieľom zlyžovať žľab medzi Kozím štítom a Kozoukôpkou. Môj parťák, ktorý dopĺňal tekutiny aktívnejšie ako ja,poznamenal, že on má kozy rád. Okrem toho hovoril niečo o Messnerovi aKukuzckovi, ale nejako som stratil niť. Pri šľapaní do celkom prudkéhožľabu ale Messner vytriezvel a keď sme konečne dosiahli sedlo,pobehoval v eufórii po hrebeni a hovoril o tom, že ďakuje osudu za to,že sme sa stretli a že niečo také môže zažiť. Nemá za čo:) Lyžovačkabola super, sneh príjemný, svah trocha prudší, kamene celkom blízko,ale stálo to za to.
Deň druhý - Andy hat geburstag
Večer sme to neprehnali a tak sme sa celkom svieži vybrali cez Veľkúzmrzlú dolinu do Baranieho sedla. Tresku s lososom, ktorú somskonzumoval na raňajky som cítil počas celého výstupu nekonečnoudolinou. Cítil som, že nie som vo svojej koži, ale keďze sme sa nikamneponáhlali, vychutnával som si okolité hory a štíty (Pyšný, Lomnický,Čierny, Baranie rohy). Do sedla sme vyšľapali bez lyží, Andrej zavolalmanželke, že je OK a pomaly sme sa pustili k Téryho chate. Sneh malkonzistenciu čerstvého betónu, čo v kombinácii s mojimi roztrasenýminôžkami nebola práve výhra. Nejako som to ale zošúchal a na chate sidal zaslúžené pivo. Počkali sme na zvyšok, ja som pokecal s chlapíkom,o ktorom som neskôr zistil, že sme sa trochu pripití rozprávali predpár rokmi v istej pezinskej krčme (na horách vždy stretnem niekohoznámeho:). Po analýze, ktorá dokázala viete čo, sa Vlado rozhodol, žedo Veľkej studenej doliny prejde obkľukou s poznámkou, že lavíny súvždy lotéria. Zvyšná časť výpravy sa ale vybrala pod Priečne sedlo stým, že obzrieme situáciu z blízka a rozhodneme sa. Aj napriek tomu, žeokolo to v dôsledku neuveriteľného tepla lietalo ako na leteckom dni,výstup do sedla sa zdal bezpečný, a tak sme sa pomaly ale isto začalihrnúť nahor. Nečakajte žiadnu drámu - sedlo bolo naozaj bezpečné,trocha nás ale vystrašila ľadová sprcha, ktorá padla kúsok od nás vmomente, keď sme dali lyže na chrbát. Andy, keďže slávil "geburstag"prešľapával stopu a keď mmu dochádzal dych, tak som na neho zakričal:"poďme odtiaľto do pi**!", čo ho celkom povzdbudilo a o chviľu sme užstáli na malom hrebienku a snažili sa dať lyže na nohy. Zjazd bol opäťštýlom "šúchanie sa nadol" v hnusnom ťažkom snehu. Tesne predZbojníckou chatou som ešte stihol dať riadneho papuláka, keďže ma tenhnusný vlhký sneh zabrzdil a s odopnutými pätami som skočil krásnuhlavičku. Sneh som vypĺuval z úst, vytriasal z ucha a špáral z nosa.Andy sa zabavál, ja tiež. Na oslavu narodenín nám už neostávali sily atak sme na naše pomery pomerne skoro a triezvo šli spať. Už večer somcítil, že na mňa ide riadna nádcha...
Deň tretí - hurá dole
Ráno som sa zobudil s plným nosom, podráždenou sliznicou a eštepodráždenejšou náladou. Našťastie som nebol jediný a aj napriek tomu,že sa výrazne zlepšili podmienky, rozhodoli sme sa nepokračovať cezsedlo Prielom ale počkať na pretekárov, ktorí okolo chaty maliprechádzať a potom zlyžovať na Hrebienok. Riadne sa ochladilo a my smečakali a čakali... Štart pretekov ale posunuli a Čino s Andym sarozhodli vyšľapať si niekam vyššie a zlyžovať niečo zaujímavé. S Vladomsme trpezlivo čakali, kým sa okolo nás neprehnal prvý pretekár vo"frcgume", ako nazvali ergonomickú pretekársku kombinézu chalani potom,ako som začal uvažovať nad jej kúpou. Prvý bol samozrejme PeterSvätojánsky, 5. z posledných majstrovstiev sveta a tretí z najťahšiehoetapováho preteku na svete - Pierra Menta. Rýchlosť, akou si dal dolepásy, prepol viazanie a "zelené botičky" do lyžiarskej polohy ma šokla.Zjazd cez "Výtok" bol skôr kontrolovaným šusom a s myšlienkou, že bysom mal trocha viac trénovať som sa vybral na začiatok "Generála",žľabu, ktorý vedie popod steny Javorákov. Zjazd bol pohodový, snehperfektný a keď mi potom Andy hovoril, čo absolvovali, bolo mi trochaľúto, že som sa nepridal.
"Skialpinizmus je najkrajší šport na svete", povedal raz v jednomrozhovore Peter Svätojánsky. A viem, že má pravdu. Spája sa v ňom tvrdáfyzická drina, pohyb v prírode a adrenalínové zážitky - teda všetko, čomám rád. A aj keď prichádzam domov zničený a unavený, už v po prvejhodine v práci sa začínam tešiť na ďalší víkend strávený na lyžiach. Jeto láska na celý život, aj keď šialená, nevyspytateľná a nebezpečná.Také lásky sú ale najintenzívnejšie.
PS
Od stredy do nedele sme s Andym našľapali vyše 4000 vyškových metrov ana lyžiach strávili asi 17 hodín. A ako kancelárske krysy sme celkomspokojní:)
Ůčastnici zájazdu - Čino, Andy a Vlado
Nie práve najoptimistickejší začiatok
Jastrabia veža
Žeruchy
Ľudia robia kraviny, podceňujú laviny
S úsmevom sa kráča lepšie
...aj keď s lyžami na chrbte
Chlapci a vy ste čo oslavovali, keď ste takí červení?
Messner a Meďodoly
Andy v eufórii ukazuje, kam ideme...
Odhadom okolo 40 stupňový sklon
Dnes to ešte ide.
Brnčalka a za ňou veľká zmrzlá dolina
Pohľad z pod Baranieho sedla.
Priečne sedlo
Teplo môže byť aj na snehu.
Ešte kúsok a si tam.
