Vo štvrtok popoludní nás privítala Katka, Andrejova nástupkyňa. Začali sme teda šľapať až okolo tretej, s niekoľkými poldecákmi whisky v žalúdku. Hriala dobre a tak sme už za hodinku chceli niečo skonzumovať na chate Glocknersblick. Chvíľu som mal ale pocit, že som sa ocitol na Slovensku, lebo chatárka nás síce slušne, ale rázne poslala dole. To isté sa udialo aj na druhej, Heliho chate. Tam nám síce boli ochotní naliať, ale pivo na tú whisky a prázdny žalúdok... no neviem, ako by sme zišli dolu.
Piatok, deň D. Predchádzajúci večer sme to neprehnali a tak sa nám vstáva relatívne dobre. Autom sa šplháme do nadmorskej výšky 1400 metrov, kde z miesta zvaného Enzingenboden vyrážame. V tieni je riadna kosa, prvé metre sú veľmi ťažké, občas mi prebehne hlavou myšlienka, že prečo zas pod lanovkou. Andrej tvrdí, že takto to bude hodnotnejší výkon. Na Rudolfshütte je všetko optimistickejšie - slnko, guĺáš, čaj. Obedujeme na terase a ja si v tej eufórii omylom namáčam mätový čaj do guĺáša. Posilnení sa spúšťame asi 200 metrov k jazeru, kde si na zamrznutej hladine nasadzujeme pásy. Slnko svieti, je relatívne teplo, výhľady sú fantastické. Občas sa z mojich útrob ozve guľáš, stopa je prešľapaná a skoro celý čas vidíme náš cieľ - trojtisícový Sonnblick. Celý čas pred sebou vidím osamelého skialpinistu, ktorý stúpa síce pomalým, ale rovnomerným tempom. Počas prestávky s ním hodíme reč a dozvedáme sa, že má na srdci strojček a nemôže prekročiť tepovú hodnotu 120. Respect!
Pri poslednom stúpaní toho máme plné zuby, 10 kilometrov v nohách sa začína prejavovať. Konečne sme pod vrcholovýh hrebeňom - strašne tu fúka a zisťujeme, že vetrisko ho zbavil takmer všetkého snehu. Výškomer ale ukazuje 3000 metrov a keďže sa otáčajú všetci, považujeme cieľ splnený takmer na 100% a tak to otáčame. Zjazd je fantastický, úžasný, slovami len veľmi ťažko opísateľný. Nekonečnými pláňami pocukrovanými čerstvým prašanom sa ozývajú naše výkriky. Je to úplná extáza, popisujeme panenské svahy krásnymi oblúkmi. Plachtíme v rieke z cukru, pocity sú opojne sladké. Zjazdovkou doslova prefrčíme, dole si podávame ruky a úplne zničení ale šťastní si hovoríme, že 10 kilometrov smerom nadol stojíi za tých 10 kilometrov driny smerom nahor.
V sobotu pomáhame upratovať penzión a tak znova robíme len krátky takmer nočný výšlap, ktorý ukončuje ratrakista. Posiela nás dolu a tak píšeme naše oblúky aj do panensky poratrakovanej zjazdovky. Večer, posilnení whisky a pivom, predvádzame v miestnom bare šou - tá striptízová tyč je jednoducho neoddolateľná. Neviem, kde ešte berieme energiu - cítime takmer každý sval a tak v nedeľu volíme jednoznačne - ideme domov.
Nech sa páči, zopár vyzuálnych zážitkov.
Das Skialpinstische Skoda Wagen
Čaj s guľášom
Die Wetter Panorama
Rekreanty
Na ja, oben oben, gehen wir...
...have a break, have a Horalka...
die Sonne
das Weg
Granitespitze
Úplne vľavo Grosse Venediger - druhý najvyšší vrch národného parku Hohe Tauern
