Vyše 150 takých bláznov sa 28. februára stretlo vo Valčianskej doline, aby už za tmy a niekoľko krát za sebou vybehli tamojšiu zjazdovku a kontrolovaným šusom ju zlyžovali. Keďže sa z Modry za posledné roky stalo významné stredisko zimných športov (v Modranských pivniciach sa lyžuje aj v auguste, keď po niekoľkých pohárikoch preberáme techniku zjazdu vo voľnom teréne), rozhodol sa miestny klub "Velká Homola Modra"* vyslať troch najchudších a najrýchlejších chrtov na tieto preteky. Pre mňa, Andyho a Sveťa to bola premiéra - skúsenosti žiadne, kondícia zanedbaná (aspoň v mojom prípade), očakávania obrovské. Patríme totižto k tým masochistom, ktorých fyzická drina spojená s bolesťou neuveriteľne teší.
Z Modry sme vyrazili v pomerne rekreačnom čase, keďže preteky sa začínali až o piatej hodine popoludní (to sme sa dozvedeli asi 10 minút pred štartom, keďže nám Sveťo tvrdil, že začínajú až o šiestej) a cestou sme sa zastavili v sympatickom Martinskom obchode s lacnými skialpinistickými potrebami - ani tam sme žiadnych tuleňov nevideli. Akciu sme od začiatku poňali podľa hesla "punk is not dead" a celý čas sme Sveťa presviedčali, že sa dobre vyspí aj v krčme na zemi, kde sa bude konať afterparty. Nakoniec sme ale zohnali lacné ubytovanie kúsok od zjazdovky a potvrdili si tak biednu návštevnosť slovenských stredísk počas tejto sezóny.
Po rozlyžovaní sme sa rozhodli trocha zregenerovať a bez pochybností o informácii, že štart je o šiestej sme si zdriemli. Z letargie nás prebral až Andy, ktorého príroda donútila vstať a počas uľavovania začul z vonka niečo ako "13 minút do štartu". Chaos, ktorý potom nastal ťažko opísať, ale mne sa podarilo prísť na štart asi dve minúty pred výstrelom, Andymu chvíľku po mne a Sveťo si v čase, keď už všetci vyrazili lepil prvý pás.
Prvé metre som v žalúdku stále cítil obed a beh s lyžami do kopca bez rozcvičky bol doslova krížovou cestou. Postupne som sa rozdýchal, ale poriadne odgrgnúť sa mi podarilo až v druhom stúpaní. Napriek tomu som popredbiehal aj pár pretekárov v špeciálnych kombinézach s ultraľahkými lyžami, lyžiarkami a vlastne úplne všetkým. Keďže som pretekal v kategórii "výletníci", musel som sa vyštverať po zjazdovke tri krát, borci si to dali hneď šesť krát. Tempo sa mi darilo udržiavať vďaka pretekárke, ktorá šľapala tesne pred mnou a jej vyšportovaný zadok v obtiahnutej kombinéze mi dodával psychické sily. Po prvom výšľape prišlo to, čoho som sa najviac obával - musel som dať dole pásy (áno, tie tulenie), pozapínať lyžiarky do zjazdárskej konfigurácie a spustiť sa dole kopcom. Zjazdovka medzitým slušne namrzla, ale konečne som lyžoval bez toho, aby som si dával pozor na techniku - šus, pár kontrolovaných oblúčikov a šus až do cieľa, kde som musel nahodiť pásy na lyže, rozopnúť lyžiarky... a zas do kopca. Pred šiestou hodinou sa zotmelo a tak dostali preteky mystickú atmosféru - hlavne posledný zjazd bol veľmi výživný.
Do cieľa som sa dostal za hodinu a deväťtnásť minút, tým najlepším to trvalo niečo vyše hodiny. Eufória, ktorá zaplavila moje telo sa nedá opísať a bola spôsobená najmä tým, že už nemusím ďalší krát do kopca. 5 minút som čakal na Andyho, ktorý podal neskutočný výkon - s "frírajdovými" topánkami a lyžami skončil na krásnom 24. mieste. V ten deň vyfajčil krabičku cigariet a vypil 5 pív. Respect! Sveťo skončil na bodovanom 27. mieste a vidno, že sa každým dňom zlepšuje a zžíva sa s lyžami aj špecifickým pohybom. Spolubojovníkov som v cieli vítal hlasným pokrikom "Modra, Modra", čo ich vraj nesmierne tešilo.
Aby nebolo príjemných pocitov málo, zatancovali sme si večer na skvelú živú muziku, rehydratovali naše organizmy zlatým mokom a úplne zničený sme sa o jedenástej vrhli do postele.
A keďže nám nestačilo, vybehli sme si v nedeľu na Ďumbier...
* Velká Homola sa správne píše s mäkkým ľ, ale to v Modre ani nevieme vysloviť...
