Pohyb ako závislosť

Prvý šport, ktorému som sa seriózne venoval, bol orientačný beh. Na rozdiel od rovesníkov, ktorý naháňali loptu, naháňal som s mapou v ruke stojany, označené bielo-oranžovým štvorcom. Ľahká fyzická konštrukcia mi umožňovala vybiehať kopce rýchlejšie ako súperi a domov som nosil medaile a diplomy. Po istom čase som ale začal mať pocit, že by bolo dobré zaradiť sa do davu a tak som loptu začal naháňat aj ja. Basketbal je síce krásny šport, ale keď sa na svoje pôsobenie pozerám s odstupom času, zisťujem, že som nebol ten správny tímový hráč. Na strednej škole prišlo moje „grunge“ obdobie a šport som na istý čas vymenil za pivo, gitaru a balenie „nezávisláčok“. Na jeho konci sa u nás doma objavilo niečo, čomu sme vtedy hovorili horský bicykel.

Začal som podnikať výlety po Malých Karpatoch a stretával prvých priekopníkov horskej cyklistiky. Kto mal elasťáky a prilbu, bol makač. Za prvé peniaze som si kúpil bike, ktorý sa už bol naozaj „horský“, po prvom vážnom páde som si zaobstaral prilbu. Ten pád som už absolvoval v elasťákoch. Potom prišla krásna, žltomodrá Merida, bike, na ktorý doteraz nedám dopustiť. Začali sa konať prvé maratóny a ja som si začal holiť nohy, zdravo sa stravovať, čítať Velo a tráviť na biku celé dni – v lete, v zime, v daždi, blate (to som mal obzvlášť rád).

Mountainbiking ako životný štýl sa skončil štýlom „za všetkým hľadaj ženu“. Našťastie mala rada turistiku a tak sme sa spolu túlali po horách. Na jednej akcii v Nórsku ma ľudia podobnej krvnej skupiny presvedčili, že moje miery 186/66 sú ideálny predpoklad na lezenie. Bránil som sa rachtickými rukami a strachom z výšok, ale vraj ho má každý a dá sa prekonať. Po návrate som si kúpil lezky (strašne tesné lezecké topánky) a začal chodiť do istej nemenovanej, vtedy jedinej bratislavskej bouldrovky. Začiatky boli ťažké, ale keďže sa u mňa asi tretíkrát v živote prejavili náznaky dlhodobejšej pevnej vôľe, dokázal som po pár mesiacoch spraviť viac súvislých krokov a asi 5 zhybov. Absolvoval som základny lezecký kurz, po ňom aj tatranský horolezecký, kúpil si lano a trávil všetok voľný čas na skalách alebo na umelej stene.

Adrenalín je ale riadna droga a potreboval som niečo na zimu. Zobral som si úver a kúpil skialpinistický výstroj. Na lyžiach som za nulovej viditeľnosti prešiel Nízke Tatry, opil sa na Žiarskej chate a prežil 70 metrový pád v rumunskom Retezate. Iba lavína sa mi akosi vyhýba.

Väčšinu svojho času ale bohužiaľ presedím (v práci) alebo preležím (spánok). Asi nemusím písať, ako ma idú rozhodiť slnečné lúče či čerstvá snehová prikrývka (alebo kombinácia oboch) v pondelok ráno. Častokrát smutne vyzriem von oknom, zavriem oči a predstavujem si minimálne 10 zaujímavejších spôsobov trávenia času, ako sedenie za počítačom. Denná dávka pohybu tak spočíva z umelej steny alebo večerného behu pod pouličným osvetlením. V konečnom dôsledku som ale spokojný, že túto závislosť mám. Myslím, že je zdravá, nikoho neobťažuje a viem, že vďaka nej nebudem mať ani vo vyššom veku design Homéra Simpsona.