Toto je tretia časť z mojej série. V prvej časti som sa venoval nápadom z programu KDH na zavedenie 8 obvodov, a možností, ako v rámci nich udeľovať mandáty. Nedávno bol tejto téme venovaný aj článok tu na SME, do väčšej hĺbky však nezašiel. V druhej časti tejto série som sa venoval rôznym druhom volebných systémov podrobnejšie.
V tejto časti konečne predstavím svoj návrh. Je založený na pomernom systéme s celorepublikovým kvórom a rozdeľovaním mandátov, takže je z technického hľadiska jedno, koľko bude obvodov – pokiaľ budú dostatočne veľké na to, aby bol prepočet hlasov na mandáty uskutočniteľný bez veľkých nepresností. Nechcel by som však obvody v hraniciach súčasných krajov – nie som ich priaznivcom.
Skôr by som bol za zachovanie jedného obvodu, alebo návrat k obvodom Bratislava, západ, stred a východ. Druhá možnosť je skôr na oddelenie Bratislavy, ako hlavného mesta, kde je koncentrované bohatstvo, elity a politická moc. Takáto koncentrácia nie je pre krajinu, a v konečnom dôsledku ani pre hlavné mesto dobrá. Mnohé krajiny sa tento problém snažia riešiť napríklad aj vytvorením nového hlavného mesta, takéto úvahy sú však ďaleko nad rámec tohto článku.
Ako som sa dostal k vymýšľaniu volebného systému
Po parlamentných voľbách v roku 2016 vznikla veľmi neočakávaná vláda. Čo sa dialo potom, predpokladám nemusím pripomínať. Do roku 2016 (na moju obhajobu, bol som ešte veľmi mladý) mi imponovali riešenia typu obmedziť počet poslancov podľa účasti vo voľbách – so zachovaním nutnosti schvaľovať zákony nadpolovičnou väčšinou zo 150. Tým pádom by Smer, ktorý v roku 2012 získal pri necelej 60% účasti reálne iba 26% hlasov všetkých voličov (44% zúčastnených) nemohol zostaviť jednofarebnú vládu.
Situácia po roku 2016 však túto variantu zmietla zo stola. Strany, ktoré mali byť na opačných póloch spektra sa vôbec nekontrolovali, vábenie moci bolo silnejšie. Začal som teda rozmýšľať nad tým, ako objektívne ustanoviť ideálne zloženie vlády, ako si ju predstavujú voliči. Zároveň mi prekážalo, ako veľa hlasov prepadlo – KDH malo 4,9% a SMK 4%. Podobná situácia sa opakuje často, veď aj vo voľbách 2020 KDH chýbali 4 desatiny, a PS+SPOLU dokonca len 4 stotiny percenta, a vláda mohla vyzerať úplne inak – so slabším Matovičom, a upozadeným Kollárom.
Hlavné výhody môjho systému
Od svojho systému si sľubujem tieto výhody, respektíve riešenia problémov. Na začiatok ich uvediem heslovito, v rámci popisu príkladov hlasovania tieto body objasním.
1. Minimum prepadnutých hlasov – volič sa bude môcť rozhodnúť podľa presvedčenia a nie takticky. Spájanie a kompromisy potom.
2. Každý poslanec bude zvolený vďaka preferenciám, nikto nie vďaka vysokému miestu na kandidátke
3. Zdravá konkurencia – menšie subjekty budú mať vačšiu motiváciu robiť politiku a tvoriť prípadnú náhradu dominantných subjektov.
4. Pružnosť politickej scény – lepšia schopnosť reagovať na krízy a kompaktnosť v dobrých časoch
5. Rozostrenie hraníc medzi stranami – zníženie polarizácie
6. Objektívne určenie “kto je s kým” – pre lepšie vládnutie, opozično-koaličnú spoluprácu, aj pre formovanie politických strán
7. Vyššia motivácia voličov – pocit, že hlas nie je zbytočný, a zároveň zmena spôsobu rozhodovania – z otázky s uzavretými možnosťami sa stane otvorená otázka
8. Implicitné zvýhodnenie podreprezentovaných demografií (podľa politickej angažovanosti, nie len početnosti) koncentrovaním hlasov – nebude nutné zavádzať umelé kvóty a hranice
Popis systému a postupu hlasovania
Najľahšie sa to dá vysvetliť na príklade: samotný princíp je jednoduchý, a preto vám jeho pochopenie nezaberie veľa času.
V mojom systéme môže volič rozdeliť svoj hlas až na 150 dielikov a prideliť ich všetkým možným stranám. Zároveň bude môcť každý dielik označiť číslom konkrétneho kandidáta (ako príklad časť hlasu pre modrých). Záleží len na voličovi, ako zložitý bude jeho hlas. Platný bude v prípade, že zahlasuje len za jednu stranu, ale aj v prípade, keby teoreticky rozdelil svoj hlas medzi všetky strany – ako by urobil niekto, kto nechce voliť žiadnu stranu, ale chce voliť aspoň konkrétnych kandidátov.
Ako sa takýto hlas bude počítať? Malo by ostať v platnosti kvórum (5% je OK), aby sa politická scéna netrieštila až príliš. Lenže zároveň nechcem, aby prepadali hlasy, respektíve aby volič nemohol vyjadriť svoje sympatie aj malej strane, ktorá nemá istú účasť v parlamente. A už vôbec nechcem, aby niekto volil niekoho len preto, aby ho zachránil.
Preto je treba hlasy sčítať nadvakrát. V prvom kole sa určia strany, ktoré prekročili kvórum. Povedzme, že v tomto príklade ho prekročili len fialoví a žltí. Hlas sa potom prepočíta takto:
Keďže fialoví a žltí boli na hlasovacom lístku v pomernej váhe 2:1, rozdelí sa lístok v druhom kole medzi tieto strany tiež v tomto pomere (100 ku 50). Volič takto nestratí nič z váhy svojho hlasu, aj keď až 4 pätiny z neho boli pôvodne určené iným stranám.
Takto prepočítané lístky sa potom sčítajú znovu a mandáty sa rozdelia tak, ako doteraz - v tomto momente vynechám riešenie systému prideľovania mandátov. A v rámci každej strany získajú mandáty tí kandidáti, ktorí dostali najviac preferenčných hlasov – poradie na kandidátke nebude hrať úlohu. Každý kandidát tak bude kandidovať zároveň za svoju stranu, ale aj sám za seba – a bude teda mať motiváciu riešiť aj svoj vzťah s voličmi, nie len so svojim straníckym vedením!
Samozrejme, takéto hlasovanie nie je možné uskutočniť v súčasnej podobe. Zároveň nie je vhodná doba na volanie po voľbách cez internet, pretože existujú politické spory ešte aj ohľadom vecí ako voľba poštou. Mám vyriešený návrh, ktorý uchová papierovú formu hlasovania a možnosť kontrolovať lístky vizuálne, a aj predbežný odhad toho, koľko by technické prevedenie (aspoň pre hardvér) mohlo stáť. Najprv však napíšem o tom, aké druhotné efekty by môj systém priniesol.
Pridaná hodnota
Tento spôsob hlasovania má aj viacero nepriamych výhod. Prvou z nich je, že výsledkom nebude iba prerozdelenie mandátov. Vznikne hodnotná banka informácií o vzájomnej blízkosti jednotlivých strán a kandidátov. Takéto informácie by mohli politici využiť na to, aby svoje strany čo najviac priblížili prianiam voličov. Určite totiž vzniknú v dátach jasné klastre politikov – v súčasnom systéme je totiž bežné, že strany majú mnohé prieniky a zároveň niektoré rozdiely, a voliči sa musia rozhodnúť len pre jednu z nich. Takéto informácie potom umožnia formovanie špecializovaných strán podľa zistenej typológie voličov, a zároveň aj „širokospektrálne“ strany pre menej názorovo alebo záujmovo vyhranených.
Druhá výhoda vznikne vďaka psychologickému efektu, keď zmena ponúkaných možností vedie k zmene spôsobu výberu. Upozornenie: nehovorím tu o ovplyvňovaní voličov, aby volili toho alebo onoho politika. Ide o zmenu spôsobu rozhodovania z voľby v rámci uzavretých možností, na voľbu otvorenú – kde je možností prakticky nekonečno. Voľby v súčasnom systéme sú síce slobodné, naša voľba však nie. Veľmi veľa ľudí volí skôr proti niekomu, ako pre niekoho, alebo jeho voľba podlieha volebnej taktike. A úplne najhoršie je, že mnohí ľudia nad tým ani nepremýšľajú. Dokonca sú schopní si svoju voľbu aj spätne racionalizovať.
Samozrejme, pri dizajnovaní rozhodovacích procesov treba dbať aj na efekt paradoxu voľby - kedy pri príliš veľkom množstve možností a nejasných výberových kritériách volič môže upadnúť do nerozhodnosti, apatie, alebo mat z voľby spätne negatívne pocity. Preto som schválne tento systém navrhol tak, že volič nemusí voliť zložito – komplexita jeho hlasu nijak nemení jeho váhu – jedine prípadné riziko jeho úplného prepadnutia. Je teda na každom jednom voličovi, s čím sa uspokojí. Ak sa v politike až tak dobre neorientuje, nemusí krúžkovať veľa kandidátov. Dokonca by som osobne odporučil voličom udeľovať preferenčné hlasy skôr konzervatívne – ak ich totiž pridelí priveľa v rámci niektorej strany, ich efekt bude rozriedený. V krajnom prípade – ak by volil iba jednu stranu a zakrúžkoval všetkých kandidátov, malo by to rovnaký efekt, ako keby nezakrúžkoval nikoho. Jeho hlas by samozrejme bol platný bez ohľadu na tento logický lapsus. Každopádne, je lepšie, ak volíme dôležité veci na istotu, ako keby sme mali dávať šancu neznámym veličinám.
Tretiu pridanú hodnotu vidím v zmene kultúry, ktorú by takýto systém priniesol. Na strane voličov by sa znížilo množstvo hádok o tom, kto koho volil. Oveľa ťažšie by sa totiž hádalo dvom ľuďom, ktorí trebárs volili tie isté dve strany, ale jeden pomerom 30:70 a druhý pomerom 80:20.
Na strane politikov by už nebolo nutné tak veľmi riešiť volebnú taktiku. Uvediem tri hlavné scenáre – 1, útočenie na malé strany s hrozbou prepadnutia hlasov. 2, účelové spájanie sa do nesúrodých koalícií – toto by bolo v mojom systéme priam škodlivé pre tých, ktorí by to urobili. Mohli by dopadnúť ako Pirátska strana v Česku, ktorá sa spojila s hnutím STAN. Pirátska strana mala pred voľbami vyššie preferencie, ale voliči STAN usilovnejšie krúžkovali, a tak Piráti nezískali skoro žiadne mandáty. A konečne 3, žiadanie voličov respektíve iných strán, aby niekoho „zachraňovali“. Toto mi príde ako extrémne nedôstojné, a urážlivé voči voličom.
Doplňujúci návrh
S volebným systémom súvisia aj podmienky pre kandidujúce subjekty. Navrhujem, aby každý subjekt musel pre registráciu vo voľbách odovzdať spolu s kandidátkou aj 10 000 podpisov občanov, tak, ako to musí urobiť vznikajúca politická strana. Znemožnilo by to ad hoc kupovanie neaktívnych politických strán, ako to urobil napríklad Boris Kollár pred voľbami v roku 2016. Zároveň by som zrušil volebnú kauciu – ako kompenzáciu za náklady na získavanie podpisov.
Zároveň je vhodné myslieť aj na poistky v prípade, že sa politický systém takpovediac zblázni. Mám na mysli prípady, ak by kvórum prekročila iba jedna, prípadne žiadna zo strán. Takúto poistku má napríklad aj český volebný systém – v prípade že by sa to stalo, sa kvórum znižuje o 1 percento. V tomto prípade navrhujem, aby v prípade, že v prvom kole sčítania je eliminovaných viac ako 75% hlasov, prípadne kvórum prekročí len jedna strana, boli brané do úvahy len preferenčné hlasy, bez ohľadu na stranícku príslušnosť. V takom prípade by mandáty získalo 150 najpopulárnejších kandidátov. Zároveň by bolo volebné obdobie automaticky skrátené, prípadne by sa muselo konať s určitým odstupom referendum o predčasných voľbách.
Technická realizácia
Táto časť je už „nepovinné“ čítanie. Už aj bez nej je text dosť dlhý. Avšak nedovolím si stavať vzdušné zámky a verejne to publikovať pod svojim menom.
Všeobecný úvod
Technická realizácia môjho systému musí vyriešiť logistiku hlasovania a sčítavania hlasov tak, aby nevznikli pochybnosti o integrite procesu, ani príliš dlhé čakacie doby – či už na hlasovanie, alebo vyhlásenie výsledkov.
Čo sa týka rizík, tak tie samozrejme neopomeniem. Dôležité je uvedomiť si dve veci – 1, ani súčasný systém nie je dokonalý. Podlieha ľudským chybám. Nikoho neobviňujem z úmyselnej manipulácie výsledkov, to je vďaka systému volebných komisií a pozorovateľov našťastie veľmi málo pravdepodobné. Otázky však vyvoláva napríklad sčítavanie hlasov – koalícia PS a SPOLU síce so svojím podaním sťažnosti na Ústavný súd v roku 2020 neuspela, existuje však veľa prípadov, keď voliči ohlásili, že v rámci výsledkov za svoj okrsok nevideli žiadne preferenčné hlasy pre kandidáta, ktorého krúžkovali. Prinajmenšom teda ide o zanedbanie riadneho sčítania preferenčných hlasov. V horšom prípade môže ísť aj o mylné označenie hlasovacieho lístka za neplatný. Podľa pravidiel je totiž lístok platný aj v prípade, že je poškodený, počarbaný alebo zašpinený. Môžeme však očakávať od tisícok volebných komisií, že budú perfektne ovládať zákony a vyhlášky týkajúce sa volieb? Určite nie.
Bod 2, vždy platí princíp „niečo za niečo“. Napríklad je zrejmé, že zvýšenie váhy preferenčných hlasov logicky povedie k zvýšenému riziku kupovania hlasov. Taktiež sa zvýši riziko núteného hlasovania – keď niekto vyplní lístok za druhú osobu – pretože chcem, aby voliči mali možnosť vytvoriť si svoj hlas dopredu z dôvodu lepšej logistiky hlasovania.
Vždy musia byť zvážené výhody, nevýhody a riziká dôležitých rozhodnutí a navrhnúť prípadné „brzdy a protiváhy“. V prípade kupovania voličov bude síce zo strany jednotlivých kandidátov zvýšená motivácia, ale zároveň budú spolustranníci silno motivovaní sa vzájomne kontrolovať. Ak si totiž niekto kúpi hlasy vo väčšom množstve – čo je vždy jasné podľa anomálnych výsledkov, aj keď konkrétne prípady sa dokazujú veľmi ťažko. A ak to niektorý kandidát urobí, poškodí tým svojich spolukandidátov. A tí ho potom nebudú chcieť vziať na kandidátku v ďalších voľbách. Existujú samozrejme aj iné spôsoby – Sulík kedysi navrhoval, že volič by mal za neúčasť na voľbách dostať 20 EUR. Žiaľ, už to neviem dohľadať, ale pamätám si to dobre. Takéto opatrenie by samozrejme veľmi predražilo potenciálne podvody. Štátny rozpočet by to až tak veľa nestálo, navyše by išlo o priamy transfer ľuďom, čiže peniaze by sa nestratili – išlo by o priamy ekonomický stimul. Takéto opatrenie by však bolo politicky nepriechodné, a ktokoľvek by sa ním vážne zaoberal by istotne dostal nálepku „sociálny netvor“.
V prípade rizika núteného hlasovania som navrhované riešenie upravil tak, aby mal volič vždy možnosť svoj hlas upraviť alebo vytvoriť od nuly priamo vo volebnej miestnosti, aj za cenu zvýšených nákladov.
Návrh postupu hlasovania
Pre hlasovanie navrhujem používať kombinované hlasovacie lístky – obsahujúce vizuálnu reprezentáciu hlasu, a zároveň QR kód pre ľahké sčítavanie. QR kód možno nie je najoptimálnejším riešením, keďže pre kódovanie 150 kombinácii čísla strany a čísla kandidáta (plus identifikáciu pre volebnú miestnosť) bude potreba vyše 1000 znakov, čo je na QR kód už dosť, stále však nie blízko maxima. Navyše by bolo dobré použiť vysokú mieru redundancie, čo potrebný QR kód ešte viac nafúkne. Zároveň však ide o technológiu, s ktorou sa takmer všetci už stretli a používame ju pre bankové transakcie, necháme sa nimi viesť na cudzie weby, jednoducho, už je vžitá.
Pred vstupom do volebnej miestnosti
Po uzavretí registrácie do volieb bude zverejnená šablóna, v rámci ktorej si volič bude môcť zostaviť svoj hlas dopredu. To mu dá dostatok času premyslieť si svoju voľbu. Šablóna mu tiež zabráni vo vytvorení neplatného hlasu – napríklad volením viac ako 150 kandidátov. Po zostavení hlasu si volič vygeneruje svoj QR kód.
Vo volebnej miestnosti
Volebné miestnosti budú vybavené tabletmi a tlačiarňami. Volič dostane obálku s pečiatkou a kódom okrsku, aby sa zabránilo vhodeniu extra hlasov do urny. S touto obálkou ide volič za plentu. Na tablete si naskenuje svoj QR kód, a svoj hlas bude môcť ešte upraviť, prípadne vytvoriť odznova. Toto je dôležité ako opatrenie proti kupovaniu hlasov alebo nútenému hlasovaniu, prípadne pre voličov, čo potrebujú asistenciu.
Svoj hlas si potom vytlačí, opäť vo forme QR kódu a zároveň vizuálnej reprezentácie. V tomto prípade už neide primárne o pomôcku pre voliča (keďže QR kód si bude môcť znova naskenovať a tak overiť jeho správnosť), ale o bezpečnostnú poistku v prípade nečitateľnosti QR kódu. Hlasy s nefunkčným kódom sa budú stále dať zrekonštruovať manuálne. To by samozrejme predĺžilo sčítavanie hlasov, nenarušilo by to však integritu volieb.
Sčítavanie hlasov
Volebná komisia načíta QR kódy z lístkov, porovná počet podpisov v zápisnici s počtom hlasov, a svoje výsledky odošle do centrály štatistického úradu. Pre istotu by bolo vhodné aj archivovať fyzické hlasovacie lístky, aby bolo možné riešiť prípadné spory.
Samotný výpočet výsledkov je v dnešnej dobe celkom triviálna úloha, ktorú by zvládol aj bežný osobný počítač.
Cenovka
Pre organizáciu takýchto volieb je potrebné zakúpiť tablety a tlačiarne. Existujú 2 varianty – buď tablet a tlačiareň ako samostatné zariadenia, alebo integrované. V prípade prvej možnosti by samozrejme cena mohla byť nižšia. Zároveň by mohli byť záložné zariadenia tiež riešené samostatne. Rizikom by však bolo nutnosť spárovať zariadenia na mieste, čo by mohlo byť pre niektorých členov komisie náročné. Zároveň by hrozilo riziko krádeže tabletu (treba myslieť aj na to najhoršie), čo je samo o sebe malé zariadenie.
Integrované zariadenie by pravdepodobne muselo byť vyrobené na zakázku. Bolo by však oveľa ľahšie na používanie, a bez problémov znovupoužiteľné. Počiatočná investícia by teda nebula cenou za jedny voľby, ale rozpočítala by sa medzi viac období.
Nároky na tablet sú minimálne, postačí aj lacnejšie zariadenie. Tlačiareň však musí byť s vysokým rozlíšením pre čitateľnosť QR kódov, a so slušnou rýchlosťou tlače, aby nedošlo k zdržiavaniu. Takéto tlačiarne sa pohybujú od 800 EUR za kus. Použiteľný tablet s dostatočne veľkým displejom by sa dal kúpiť za 200 € za kus. Spolu s kompletizáciou a logistikou by sa cena mohla vyšplhať až na 1500 €. Pri obstaraní väčšieho počtu identických zariadení by sme samozrejme mohli počítať s množstevnou zľavou, ale keďže hovorím o štátnom obstarávaní, náklady na tender to určite minimálne vyrovnajú…
V prípade zaškolenia komisií budem optimistický, keďže som v praxi videl používať obdobné zariadenia bežných robotníkov v skladoch, napríklad aj v rámci inventúry. Nebudem teda špeciálne počítať náklady na zaškolenie komisií, keďže takéto náklady máme aj počas súčasných volieb.
Výpočet počtu potrebných zariadení
Vychádzam z organizácie uplynulých prezidentských volieb. Výsledný stav nemusí byť totožný, ale musím sa od niečoho odraziť.
Minimálny počet prístrojov určujem takto: jeden musí pripadnúť na každých začatých 200 voličov registrovaných v okrsku. Každému okrsku pridávam ešte jeden prístroj, pre mobilné tímy, a pre rýchlu výmenu v prípade poruchy. V najmenších okrskoch navyše nemôže byť len jeden prístroj už len z toho dôvodu, že by jeden volič mohol zablokovať hlasovanie na dlhú dobu.
Pre 200 voličov tak bude pri 15 hodinovej dobe otvorenia volebných miestností k dispozíci v priemere minimálne 4 a pol minúty na odovzdanie svojho hlasu. Predpokladám, že drvívá väčšina to zvládne oveľa rýchlejšie, je však potrebná rezerva pre voličov s asistenciou a takých voličov, ktorým to bude trvať dlho.
Pre lepšiu organizáciu by sa dalo uvažovať aj so systémom nezáväzných časeniek, aby si volič vedel vybrať menej frekventovanú časť dňa.
Okrsky som rozdriedil do kategórií – každých počatých 200 voličov som zaokrúhlil nahor. Výsledkom je táto tabuľka:
Pre bezpečnosť ešte treba pridať spoločnú rezervu, minimálne 15% na výmenu v prípade poruchy alebo rozbitia. Celkový počet potrebných strojov by teda bol 35 300 kusov.
Celková cena počiatočnej investície do hardvéru by teda mohla byť približne 55 miliónov €. To je samozrejme dosť vela peňazí, avšak v prípade, že sa zariadenia budú dať použiť napríklad na 4 voľby, dostaneme sa na číslo 13,5 miliónov na jedny voľby. To sú zhruba náklady, aké sú na voľby v súčasnej podobe. A teda pre uvedenie do kontextu - bez zarátania prípadných prevádzkových úspor by sa jednalo o zdvojnásobenie tejto ceny. A to už je podľa mňa cena, ktorú sa oplatí zaplatiť za benefity, ktoré môj systém poskytuje!
Záver
V predchádzajúcej časti počítam so štedrými parametrami, a aj tak by bola treba nezanedbateľná počiatočná investícia. Zároveň by stále hrozili riziká spojené s ľudským faktorom.
Je treba si uvedomiť, že v úplne najoptimistickejšom scenári sa dá uvažovať o implementácii najskôr o 7 rokov. Je nemožné očakávať, že súčasný parlament takýto návrh schváli, a dosť nepravdepodobné, že príde k predčasným voľbám. Za tento čas sa miera používania technológií v populácii určite zvýši. Už len z jednoduchého morbídneho dôvodu, že za ten čas sa dá očakávať smrť zhruba 350 000 ľudí, medzi ktorými je digitálna negramotnosť prevažne rozšírená... Celých 8% voličstva.
Tieto problémy sú teda iba takpovediac pôrodné bolesti. 7 rokov je skoro taká doba, aká uplynula od momentu, keď mi tento systém pôvodne napadlo navrhnúť. A zároveň je to doba, aká uplynula od začiatkov éry smartfónov (bez ktorých by toto bolo nemysliteľné) po dobu, keď som tento systém vymýšľal.
To uvádzam len na ilustráciu, aký časový horizont to v skutočnosti je. Je celkom možné, že za ten čas príde nová technológia, ktorá prekoná to, čo navrhujem v tomto článku. Prípadne zníži cenu implementácie.
Nemôžeme sa preto pozerať len na súčasnosť, prípadne do minulosti, ako to robí absolútna väčšina politikov. Ignorovali by sme tým príležitosti k skutočne zásadným a pozitívnym zmenám.
