František Hodonský
Hodnota človeka.
Akú hodnotu mám ja, ty a každý jeden?
Som ten, ktorý si na všetko čo vidí a počuje kladie otázky. Zoznam autorových rubrík: zdravie, Pokecáme?, spolocnosť, viera, filozofia, Súkromné, Nezaradené
Moja otázka: Viem si položiť tú najdôležitejšiu otázku? Odpoveď: Áno. No v každej situácii je iná.
Som spokojný so svetom, no zdá sa mi, že už pár storočí sa vyvíjame iba na princípe náhodnosti. Pokladám to za posun, no veľmi pomalý. Aj vy? V čom to môže byť?
Týmto článkom chcem vzdať hold blog-u sme a poďakovať, že som tu mohol písmenkovať.
„Náhoda neexistuje, existuje iba zhoda okolností“. Toto tvrdí mnoho ľudí, ktorí odmietajú uznať existenciu náhody. Nie je v tom však žiadny rozdiel. Náhoda jestvuje a jestvovať bude (nech jej dáme akékoľvek meno), no môžeme ju zbaviť moci.
Dnes o 18:00 bude na STV2 v Správach z regiónov odvysielaná reportáž o našom projekte „ZDRAVIE SEBE A OSTATNÝM“.
(Ne)výklad, alebo nesprávne vnímanie tohoto pojmu, pácha vo svete aspoň toľko „zla“, ako nesloboda sama.
Poviete si, že je to zbytočné a nepodstatné? Inú cestu však nemáme. V nespravodlivom svete je zbytočné vzdelávať sa, pracovať, milovať a všetko iné. Veď náhoda si aj tak urobí čo chce. Svet však je spravodlivý. Jeho spravodlivosť funguje i tam, kde ju teraz ešte nevidíme. Bráni nám v tom stupeň poznania. Jednou z tragédii ľudstva je, že si spravodlivosť zamieňajú s dobrotou.
O čom je Veľká noc? Ľudstvo sa od nepamäti tešilo z príchodu jari ako možnosti vzniku niečoho nového. Židia k tejto radosti pribalili oslavu vyslobodenia z otroctva a kresťania zas oslavu z mŕtvychvstania. Je však za Veľkou nocou i niečo viac?
Život nie je vôbec komplikovaný, i keď sa nám rád tak javí. Našim prekliatím je skutočnosť, že jedna príčina nemá vždy ten istý dôsledok. Táto skutočnosť sa nás snaží presvedčiť o komplikovanosti (nespravodlivosti) sveta. Na našom zdraví sa najlepšie môžeme presvedčiť, že to tak nie je.
Vôbec nehodlám podhodiť ďalšiu „kosť“, na ktorej by sa mohli veriaci a neveriaci dohrýzť. Hodlám poukázať na rozdiel medzi vierou vyplývajúcou zo svetonázoru a vierou z „presvedčenia“. Poviete si, že je to sprostosť? Že je to to isté. Nie je. Veriaci zo svetonázoru verí preto, že chce, lebo bol k tomu vedený a verí bez akýchkoľvek pochybností. Nepripustí ani len diskusiu o bohu, kým veriaci z „presvedčenia“ verí až keď sa o niečom presvedčí. Tak ako Tomáš, ktorý uveril, až keď uvidel a vôbec sa nemusí jednať iba o vieru v boha. Táto viera ovplyvňuje život každého z nás, či už veriacich, alebo ateistov. Podľa môjho názoru je rozdiel medzi veriacim a ateistom iba v tom, čo o sebe slovne tvrdí.
Cirkev nás učí, že po smrti prídeme pred posledný súd, kde budú hodnotené naše skutky, myšlienky, slová a nezanedbávanie dobrého. Ortieľ tohto súdu bude znamenať kráľovstvo božie (raj), alebo bytie mimo tohto kráľovstva (peklo). Odkiaľ to ale berie, keď Ježiš hlásal niečo iné.
Takéto povzdychnutia počuť na každom kroku. Mládež nahráva na mobily bitky v školách. Zaživa upália mača. Učiteľa pošlú do ... A my len lamentujeme a lamentujeme. Je normálne, aby sa takto správali mladí ľudia v treťom tisícročí? Bohužiaľ je. Neviem si vlastne ani predstaviť, prečo by sa mali správať inak. Nie, nie som chorý. Zamyslite sa nad tým so mnou.
Podľa môjho názoru najväčším nepriateľom veriacich a jablkom sváru medzi veriacimi a neveriacimi je, že vieru, učenie (Ježiša, Mohameda, Mojžiša a i.) a cirkev pokladajú za synonymá.