Zoberte si trebárs takého Antonyho. Čo ten už všetko musel preskákať, len aby sme si ho všimli. A ako dlho nám to trvalo!
Ako 19 ročný sa presťahoval do New Yorku, kde "vyhľadáva tie najhoršie a najbizarnejšie nočné kluby, v ktorých by mohol vystupovať a spoznávať nových ľudí". Výsledok nedal na seba dlho čakať. Už desať rokov po tom, ako sa zabuchli dvere na sťahovacom kamióne, vydáva Antony and the Johnsons svoju prvú platňu.
Všímajú si ho prví dôležití ľudia, medzi iným Lou Reed, a všetko dostáva dvakrát tak rýchly spád. O päť rokov, to už sme v roku 2005, Antony vydáva druhý album. To čo vidíte, možno i počuť v jeho anjelskom hlase inej orientácie, stojí to za to venovať mu pozornosť v nasledovnej ukážke. Reproduktory máte zapnuté?
45 sekundová ukážka skladby For Today I am a Boy
Rádio by malo byť predovšetkým o hľadaní dobrej novej muziky. Nedávno som konečne aj ja našiel kapelu Bloc Party, najbližšie k nej majú blogeri z južnej časti Londýna. V piesňach, v ktorých majú ku mne najbližšie, znejú ako to najlepšie v počiatkoch U2, Cure či dokonca Police, v piesňach trochu ďalej od tela naznačujú, kde mám medzery.
Vypočujte si napríklad gitarový úvod úvodnej skladby ich tohtoročného debutu, určite vám pripomenie začiatok skladieb od menovaných kapiel z ich úplných začiatkov:
45 sekundová ukážka skladby Like Eating Glass
Rádio je aj o matke múdrosti - o opakovaní. Samozrejme, že mnohé aktuálne, čo v ňom odznie, tu už kedysi bolo. Ale aj keď teoreticky pripustím, že vaša predchádzajúca veta je pravdivá, lebo ja s ňou nesúhlasím, napriek tomu musím oponovať - nikto nás predsa nenúti počúvať našu obľúbenú muziku stále od tých istých interpretov, na ktorých sme privykli trebárs v rannej mladosti! Čo sa muziky týka je oficiálne vyhlásená totálna amnestia na neveru.
Ako príklad by som uviedol duo Jamison Parker . Skoro určite ich nepoznáte, jeden sa volá Jamison a druhý Parker. Vydali tento rok svoju prvú dlhohrajúcu platňu a nik ich nezbaví presvedčenia o svojej jedinečnosti. Pokračovanie ich príbehu bude ako ten o strácaní toho ... oného .. čo sa stráca po prvom raze. Koľkokrát ste už mohli počuť nižšie uvedených 45 sekúnd emócií a ďalších efektov v celkom iných rockových pesničkách? Ja už to nerátam a ani rátať nebudem, ale vždy sa nechám rád znova prekvapiť. Ono aj maličký rozdiel oproti tomu "prvý raz" vám to môže urobiť lepšie, ako keď to bolo prvý raz.
45 sekundová ukážka skladby Slow Suicide
Do augustovej edície tri a pol hodinového programu rádia Petenyi sa riadením osudu a náhody dostali ešte príbehy z (napríklad) týchto albumov:
Ben Folds: Songs for Silverman (pozri odkaz nižšie)
Antony and the Johnsons: I am a Bird Now
Bloc Party: Silent Alarm
Jamison Parker: Sleepwalker
Athlete: Tourist
Foo Fighters: In Your Honor
Ryan Adams: Cold Roses
Statistics: Often Lie (ukážka Final Broadcast)
Atď.:a.i.
Dokonca niekoľko skladieb z hudobných blockbusterov:
Alanis Morissette: Jagged Little Pill (akustická verzia po 10 rokoch)
Rolling Stones: Streets of Love (EP z pripravovanej platne)
Coldplay: X and Y
Oasis: Don't Believe The Truth
Bruce Springsteen: Devils and Dust
Osem mesiacov pred narodením môjho druhého syna som všetkým v okolí tvrdil, aj keď som pre svoje tvrdenie nemal žiadne reálne podklady, že to určite bude syn. Samozrejme nám všetci chceli dopriať dcéru, ale ja som nepopustil a kontroval v diskusiách, že to bude chlapec. Niekoľko mesiacov pred pôrodom sme to mali potvrdené od lekára na papieri. V ten deň som zmenil taktiku. "Hlavne aby bolo zdravé!", odpovedal som všetkým dcériným lobistom.
Podľa mňa sa muzika každým rokom len a len zlepšuje. Tvrdil som to i o tomto roku ešte začiatkom januára, keď som k tomu nemal žiadne reálne podklady. Dnes, po piatej výmene tri a pol hodinového kolotoča pesničiek v rádiu Petenyi, to viem naisto.
"A hlavne, aby sme všetci počúvali nejakú tú muziku!"
