Flegmatik

Písmo: A- | A+

Bratislavčania najčastejšie nadávajú na dopravu. Či idú autom, alebo MHD, vždy sa nájde dôvod na zlosť – zaručenie „niečo mešká“, alebo sa niečo stane. Aj v MHD je veľa príbehov, ktoré si všímam. Niektoré sú veselé, iné menej.

Z posledných síl som dobehla na autobus a tešila som sa, že vodič počkal. Číslo 32 totiž nechodí tak často ako by som si predstavovala a z Mlynskej doliny je to na Dlhé Diely najpohodlnejšie spojenie. Ako je mojim zvykom, hneď som si všimla, ženu a muža ktorí sedeli pri dverách, ktorými som nastúpila. Malá chudá blondínka v sivej bunde s kožušinkou a veľkou taškou naplnenou potravinami bola neprehliadnuteľná. Neustále dohovárala svojmu partnerovi, ktorý bol zrejme ešte v „náladičke“. Tak ako ona pôsobila čistým a upraveným dojmom, on pôsobil ako bezdomovec. Mastné vlasy, vyťahaný nórsky sveter, na ňom čudná kožená bunda a biele tenisky. Teda kedysi biele tenisky – tieto boli už pomaly čierne od špiny. Nechápala som, čo môže blondínka na tej troske vidieť. Od začiatku bolo jasné, že mu je všetko úplne jedno. Kým ona bola na pokraji zrútenia sa, on pôsobil šťastne a žil si to svoje.

„Už som ti povedala, že ak toto budeš robiť, tak ťa zrúbem. Kedy si mal prísť s tým nákupom? Kde si bol dva dni?“ strčila chudá blondína do muža, ale tomu to bolo zjavne jedno. Dokonca sa usmieval aj keď mu povedala, že ho vyšmarí z bytu a za ním vyšmarí aj všetky veci. Hoci som so ženou súcitila aj mne sa rozťahovali ústa do úsmevu.

 „Ešte raz mi povedz, kde si bol?“ zdvihla chudá žena hlas a viac artikulovala. Muž sa ležérne posunul na sedadle a potom s úsmevom povedal smerom k oknu, „Bol som s chalanmi...oslavovať“. To chudú blondínu zrejme vytočilo ešte viac. „Ty nemáš čo oslavovať, ako si to predstavuješ? Mal si ísť do obchodu, potom upratať a čakať kým neprídem. Ale ja už toto nestrpím...ja sa s tebou rozvediem!“ Pri posledných slovách sa mužov úsmev rozšíril ešte viac, „Nerozvedieš...však sme sa ešte nikdy nevzali...si zabudla? Nikdy som ťa nepožiadal o ruku. S chalanmi oslavujeme vždy aj to, že som nikdy nebol taký sprostý a neoženil som sa.“

Chudej blondíne navrela na čele žila a si zrejme si chcela udržať aspoň nejakú nadvládu, „Tak ťa doma aspoň strieskam...zober tú tašku a ideme.“ Muž na ňu prekvapene pozrel, „Ale veď toto ešte nie je naša zastávka...“ Chudá blondína mu nedala na výber a strkala ho k dverám, „To je jedno, chcem aby si niesol nákup a ja ťa po ceste strieskam.“

Blondína slovo dodržala a len čo vystúpili začala ho energicky búchať po ramene a po chrbte. Muž si zjavne z toho nič nerobil, lebo tašku s nákupom položil na zem a vybral sa iným smerom. Blondína začala kričať, no on sa neotočil a bez zastavenia pokračoval. Čo sa dialo potom netuším, lebo autobus sa pohol a stratili sa mi z dohľadu.

Skryť Zatvoriť reklamu