Tentoraz som na Kapucínskej nastúpila do električky, kde sedel otec s asi šesťročným blonďavým chlapčekom. Na jeho tváričke bolo vidieť, že nie je v poriadku a tiež som si všimla nehybnú ruku, ktorá spočívala na otcovom kolene. Chlapček naradostene zdravil všetkých ľudí, ktorí nastúpili. Niektorí sa zatvárili kyslo, iní ho odzdravili, podaktorí chvíľu civeli. Električka sa pohla a chlapček sa opýtal, kam idú. Otec mu všetko trpezlivo vysvetľoval, aj keď sa chlapček pýtal neustále dookola na to isté.
Odrazu električka jednoducho vypla a zastala. Všetci cestujúci sa začali nervózne mrviť a pozerať sa, von z okna, prečo stojíme. Chlapček spustil na celú električku „nejde prúd...nejde prúd...“ Otec sa mu snažil vysvetliť, že má byť potichu, ale chlapčeka táto zmena rozrušila. Odrazu sa k nemu otočil prísne vyzerajúci pán v sivom klobúku. Mal hranatú tvár a malé oči mal zasadené dosť blízko seba. Chvíľu si chlapčeka premeriaval a potom nepríjemným hlasom dôležitým tónom povedal. „To nie je prúd, ale elektrické vedenie.“ Chlapček si z toho nič nerobil a naďalej s nadšením opakoval, že nejde prúd. Pán v sivom klobúku sa samozrejme nedal odbiť a vylepšenou artikuláciou mu zopakoval, „To nie je prúd, ale elektrické vedenie.“ Na otcovi už bolo vidieť, že sa snaží všemožne svojho syna utíšiť, ale preňho to bolo zrejme dobrodružstvo roka a neustále opakoval, že nejde prúd.
Pán v klobúku začínal byť arogantnejší a zdalo sa, že nevidí chlapcove postihnutie. Postupne už nikto nesledoval, prečo stojí električka, ale ako sa vyvinie konflikt medzi pánom v klobúku a postihnutým chlapčekom. „Už som ti povedal, že to nie je PRÚD, ale ELEKTRICKÉ VEDENIE“, zvýšil hlas ešte viac, šľachy na krku sa mu pritom napli a namieril na chlapčeka prst. Ale to asi prestrelil, pretože zdanlivo nevšímajúci si ho chlapček odrazu naňho zameral svoje sivé oči. Chvíľu sledoval ako neustále opakuje náuku o elektrickom vedení a práve, keď pán v klobúku stíchol, najhlasnejšie ako vedel zareval. „A TY SI POKAZENÝ DEBIL.“ Mimochodom, chlapček pôsobil tak milo, že toto by od neho naozaj nikto nečakal. Pán v klobúku zmeravel a chlapčekov otec tiež. „Andrejko, toto máš odkiaľ? Takto sa predsa slušní chlapci nesprávajú,“ vydral zo seba chlapčekov otec výchovným tónom. Chlapček sklonil hlavu a niečo si šomral popod nos. Otec ho pobádal, aby sa pánovi v klobúku ospravedlnil. Cestujúci sa začali smiať a nadržiavať chlapčekovi. Jedna pani súhlasne šepkala, že pán v klobúku je debil a chlapček má pravdu. Pán v klobúku sa razom predral k vodičovi a začal mu búchať na dvere kabíny, že chce vystúpiť, lebo nebude cestovať s nevzdelancami, akoby stále nechápal, že situáciu zle vyhodnotil práve on. Ten si ho nevšímal, keďže „prúd“ vzápätí naskočil a električka sa pohla.
