Sto svedkov

Písmo: A- | A+

Cestovanie bratislavskou MHD je podľa mňa seriál na pokračovanie. Všímam si obyčajné príbehy, keď sa presúvam z miesta na miesto. Niektoré sú veselé, iné ani nie. Začala som ešte pred pandémiou a toto je štrnásty.

Vždy ma zaujmú tí ľudia, ktorí dôležité veci vybavujú v mestskej hromadnej doprave tak, aby to všetci počuli. Zrejme sa potrebujú zviditeľniť, dodávajú odvahu, alebo jednoducho zle počujú a nevedia o tom.

Najradšej mám, keď niekto začína hovor tým, že hlasno zareve ako keby mal megafón, „Ahoj tu je Karol, volám ti z mobilu a som v električke, ale môžem hovoriť.“ Presne takto jačal jeden pán, ktorý mal nohu v sadre, barly položené na zemi pri ňom a asi dva veľké fascikle plné dokumentov v igelitke. Na tvári mal niekoľkodňové strnisko a na sebe elegantnú košeľu, kravatu, sako a tepláky z roku päť. Zaujímavá kombinácia, ale chápala som, že vzhľadom na jeho stav si asi nevedel obliecť niečo iné. Niekto na druhej strane telefónu sa mu zrejme snažil vysvetliť, že s ním nechce volať, ale márne. „Karol, už mám všetky dokumenty, potrebujem, aby si zajtra prišiel na ten súd asi o ôsmej, lebo musíš to aj vidieť, keď chceme vyhrať.“

Dotyčný zrejme povedal, že nie a položil mu. Nastalo peklo. Pán začal zúrivo vytáčať číslo naspäť, asi po piatich minútach pochopil, že je obsadené navždy a vypočuli sme si spŕšku nadávok vo viacerých svetových jazykoch. Pán chcel dať zrejme najavo, že by obstál aj v zahraničí. Teda aspoň keby bolo treba nadávať.

Všetci sa snažili nenápadne presunúť niekde inde, lebo nikto nechcel počúvať vrieskanie, ako sa „Karol nedožije rána“ a aký je to okrem iného „nanič všivavý právnik“.

Keď sa pán so sadrou vyzúril a už mu nenapadali žiadne domáce, či zahraničné nadávky, alebo hanlivé spojenia na Karolovu adresu, vytiahol fascikel, začal v ňom listovať a pokyvovať hlavou. Po chvíli zamrzol v pohybe a v hlave mu skrsol v hlave „ohromný“ nápad. Poklepal po ramene mladíka, ktorý sedel pred ním, či mu nepožičia mobil.

Mladík zostal chvíľu prekvapený, ale potom sa na pána so sadrou šibalsky usmial. Zrejme mal rád adrenalín a dokonca sa ponúkol, že mu číslo vyťuká. Pán so sadrou bol hneď na koni a keď mu to Karol dvihol, spustil hromovým hlasom, „Takže ty si ma zablokoval had jeden! Mám tu asi sto svedkov, ktorí mi dosvedčia, že nechceš zajtra prísť a všetci sú ochotní prísť na súd! Takže zajtra o ôsmej tam budeš a naštuduješ si to, lebo inak ti tu všetci zariadime, že si skončil!“ Potom hovor skončil prvý, aby sa nestalo, že to urobí Karol. Tí cestujúci, ktorí boli k pánovi so sadrou najbližšie sa nechali tak vtiahnuť do príbehu, že si medzi sebou začali šepkať, prečo tam zajtra na ôsmu nemôžu prísť, ale radšej to tomu pánovi so sadrou nepovedia.

Na prekvapenie mnohých sa pánovi so sadrou na tvári rozžiaril široký úsmev, ako keby vyhral beh cez prekážky. Milo poďakoval mladíkovi za mobil a ponúkol mu cukrík z balíčka, ktorý už asi zažil svoje – usúdila som tak podľa pomliaždeného cukríka, ktorý si mladík zo slušnosti vytiahol. Niekedy ľutujem, že musím vystúpiť, alebo že sa nedozviem, či tam Karol na druhý deň prišiel, či to vyhral a o čo vlastne išlo. Ale o tom to je, dopravou idete len na dobu určitú.

Skryť Zatvoriť reklamu