V úryvku sa píše:
Třístránkové memorandum, datované 19 ledna 2003, říká, že se svatou knihou mohou zacházet pouze muslimští duchovní a muslimští tlumočníci, a to pouze až potom, co si navléknou čisté rukavice tak, aby to zadržovaní zřetelně viděli.
Detailní pravidla vyžadují po americkém muslimském personálu užít obou rukou, když se Koránu dotýkají, aby tak vyjádřili "respect a hlubokou úctu" a vymezují, že kvůli "kulturním asociacím s levou rukou", je pro manipulaci s knihou nutno používat především pravé ruky. S Koránem by mělo být nakládáno jako s "křehkým kouskem jemného umění", říká se v něm.
Takéto pravidlá mi síce pripadajú prehnané, ale prosím. (Napadá ma ešte otázka, kam až takáto úcta a tolerancia může zájsť - budeme islamských teroristov, z úcty k ich tradícii a kultúre, súdiť podľa šarije?) Problém však vidím v tom, aké závery si môžu islamskí radikáli a teroristi z takéhoto úctivého zaobchádzania s Koránom vyvodiť.
Neúctivosť ich samozrejme vytočí do nepríčetnosti - lebo je rúhaním a pošpinením posvätnej knihy Islamu. Ale zaobchádzanie úctivé môže znamenť, podľa mňa, ešte niečo oveľa horšie. Môžu si nejakou zvrátenou logikou vysvetliť, že ak aj ostatní navonok prejavujú ku Koránu rešpekt, akceptujú tým jeho božský pôvod a tak potvrdzujú správnosť ich konania, keď páchajú strašné činy v mene svojho Alaha, podľa odporúčaní, ktoré zanechal v Koráne (napríklad podľa súry č.2 ).
Títo extrémisti totiž majú v sebe celkom potlačené kritické myslenie a nechápu, že niekto može byť k niečomu úctivý len tak zo slušnosti, aj keď to považuje za mýtus. Ak to aj chápu, považujú to za slabosť a nie za prejav lásky, alebo tolerancie.
Západná civilizácia je postavená na slobode, rovnosti a tolerancii, ale moslimskí fundamentalisti nechcú ani jedno, ani druhé.
Byť úctiví a tolerantní môžeme byť len k takému náboženstvu (filozofii, svetonázoru, politickému presvedčeniu a podobne), ktoré samé je úctivé a tolerantné voči ostatným náboženstvám (filozofiám, svetonázorom, politickým presvedčeniam a podobne). Nemusíme si zrovna skákať navzájom okolo krku, ba dokonca môžeme byť presvečení o výhradnej pravdivosti svojej doktríny a o omyle tej druhej, a môžeme o tom búrlivo diskutovať. Nikdy by sme sa však kvôli tomu nemali začať zabíjať.
Mali by sme pozorne zvažovať, kedy má úctivosť k druhej strane ešte význam. Ak budeme jednať v rukavičkách s hodnotovým systémom, ktorého cieľom je podmaniť si nás aj násilím, nie je to prejavom tolerancie, ale absencie pudu sebazáchovy.
