Právo na ochranu pred matkou

Ale my to nevieme. Všetci sa len tvárime, že to vieme, ale so 100% istotou to nevie povedať nikto. Nevieme sa dohodnúť ani na kritériách, podľa ktorých by sme spoločne rozhodli, kedy to život ešte nie je, a kedy už áno.

Ak embryá už sú potenciálnymi ľudskými životmi, obhajovanie slobodného rozhodnutia matky o živote svojho dieťaťa mi pripadajú úplne scestné. Veď ak sa jedná o živého tvora, i keď nie celkom vyvinutého, názor matky s tým nemá nič spoločné. Jej slobodné rozhodnutie sa končí tam, kde sa začína právo na život malého dieťatka.

Na druhej strane, ak sa ešte o človeka nejedná, niet najmenšieho dôvodu k diskusii o tom, či má v maternici zostať, alebo nie. Je len na matke, ako sa rozhodne. Podobne ako sa rozhoduje pre liposukciu, alebo odstránenie materského znamienka.

Toto mi je úplne jasné, ale mám na celú vec aj svoj vyhranený názor.

Niekedy sa používa príklad, v ktorom je embryo prirovnané k plánu stavby domu. Tak, ako za dom nepovažujeme jeho plán, tak by sme nemali považovať za živého človeka ani embryo v maternici matky. Ale je embryo naozaj len plánom? Nie sú to už postavené základy stavby? A je vôbec korektné porovnávať živého tvora s neživou vecou?

Problematickým je aj vymedzenie človeka ako samostatnej, alebo vyvinutej bytosti. Je samostatné novorodeniatko, ktoré je celkom odkázané na starostlivosť iných? Majú právo na život mentálne retardovaní pacienti v ústavoch, ktorí budú nesamostatní do konca života? Je päťročné dieťa už samostatné a plnohodnotné? Je prestárly dôchodca ešte samostatným a plnohodnotným človekom?

Aj po ťažkom úraze je človek nesamostatný a ako pacient musí byť niekedy dlhodobo hospitalizovaný, než sa vráti do bežného života. Rovnako všetci musíme prejsť ebryonálnym vývojom, než sa narodíme do skutočného života. Je to akoby stav akejsi kómy, kedy ešte o sebe nevieme, ani sa na ľudí nepodobáme, ale v drvivej väčšine prípadov sa končí plnohodnotným životom. Možno embryá veľmi nepripomínajú ľudí, ktorých stretávame, všetci z nás však raz boli takí istí. Sme hodní ochrany už pred narodením? Chceli by sme mať právo na ochranu pred matkou, ktorá nás chce dať utratiť, keby sme boli na mieste embrya?

Odhliaduc od extrémov ako je napríklad znásilnenie a iných ojedinelých špeciálnych prípadov si myslím, že nenarodené deti by mali mať právo na ochranu pred svojimi matkami . Najmä pred matkami, ktoré ich chcú pripraviť o šancu žiť len kvôli tomu, že už nebudú môcť ponocovať v nočných kluboch a vysedávať s priateľkami na kávičkách. Mali by mať právo na ochranu pred matkami, ktoré si chcú "užívať" promiskuitný život bez zodpovednosti. Mali by mať právo na ochranu pred matkami, ktoré svoje vlastné deti chápu ako "pokazený život".

Áno, žena má právo nebyť tehotná. Ale musí si uvedomiť, čo preto treba urobiť (resp. neurobiť) a musí sa podľa toho správať. Akonáhle otehotnie, svojho práva nebyť tehotná sa vzdala a už to nie je len jej vec. Je to aj vec toho človeka, ktorý v nej rastie. Je to vec jeho života a smrti.

Ale čo ja o tom môžem vedieť, keď som nebol v takej situácii? Aké mám právo sa k tomu vyjadrovať? Nato, aby som vedel, že podstúpiť interupciu kvôli malichernostiam je zlé, nepotrebujem byť tehotný a stáť pred takým rozhodnutím. Rovnako ako sudca nepotrebuje byť vrahom a zlodejom len preto, aby vedel, že zabíjať a kradnúť je zlé.

Zlaté pravidlo hovorí: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im. Chceli by sme, aby nás naši rodičia nechali utratiť, keď sme boli ešte embryá?