Verím, pretože inak by tento svet bol absurdný

O dostatočných dôvodoch v spojení s mojou vlastnou vierou v Boha môžem hovoriť na takých deväťdesiat percent. Na 90% verím, lebo k tomu vidím dostatočné dôvody.

Krátka verzia vysvetlenia tvorí názov tohoto článku. Keď by som v Boha neveril, svet v ktorom žijem, by sa pre mňa stal absurdným.

Pre lepšie pochopenie prejdem hneď k jadru veci, ku konkrétnemu príkladu. Nevedel by som napríklad, prečo mám svoju dcéru vychovávať k morálnemu životu a k nejakým hodnotám. Prečo by som to mal robiť? Len preto, že ja tieto hodnoty uznávam? Prečo ju ale nenechať rásť nadivoko, bez akéhokoľvek výchovného vplyvu?

No, v skutočnosti by som ju asi vychovával rovnako ako doteraz, aj keby som bol neveriaci. Ale robil by som to prirodzene preto, lebo niekde v kútiku duše by som vedel, že to tak má byť. Nekládol by som si otázku prečo. Aj teraz je to hlboko vo mne, že mám akúsi morálnu povinnosť ju vychovať najlepšie ako viem. Nie morálnu, v zmysle spoločenskej zmluvy, v ktorej sa ľudia dohodli na tom, čo je morálne a čo nie, ale v zmysle vnútorného nutkania, že mám takú morálnu povinnosť voči - ak to mám povedať neutrálne - voči vesmíru. Ibaže vesmír na hodnoty kašle a preto je výstižnejšie povedať - voči Bohu.

Totiž, ak sú hodnoty, ku ktorým ju chcem viesť, len ľudským výmyslom, akoby ani neboli. Nie sú záväzné. Ak sú vštepené do našej prirodzenosti, nech sú medzi nami z kultúrneho hľadiska čo aj aké veľké rozdiely, musia mať niekde svoj pôvod, základ a garanciu, vďaka ktorej je možné povedať, že sú záväzné pre všetkých. "Prirodzene" - to je to správne slovo - ak sú nám vlastné prirodzene, je to preto, lebo sme všetci Božími deťmi.

Ďalším dôvodom, ktorý je skôr emotívneho charakteru, je údiv. Nikoho sa nechcem dotknúť, ale niekedy mám pocit, akoby neveriaci neboli schopní sa diviť. Teda diviť aj čudovať sa vedia nad všeličím, ale keď príde reč na otázky o svete, celý ich údiv sa vyčerpáva opisom toho, ako veci fungujú. Tam ich údiv začína, i končí. Ja keď pochopím, ako sa veci dejú, neznamená to pre mňa koniec. Prichádza prirodzený údiv, že takáto vec sa vôbec deje. Že sa deje takto a nie nejako inak. A že to funguje. Že veci kontinuálne na seba nadväzujú, logicky fungujú a že takýmto globálnym koncertým výstupom tvoria vesmír, Zem, človeka, bunku, myslenie. Že veci vôbec sú.

Verím preto, lebo svet okolo mňa by bez zjednocujúcej myšlienky bol absurdným miestom bez cieľa a bez zmyslu k akémukoľvek konaniu. Keby som neveril, celý svet by som považoval za jeden veľký podvod - vlastne to by som nemohol, pretože podvod je len ľudské vyjadrenie nejakého vzťahu medzi ľuďmi a slepá príroda náhodných procesov nepodvádza - udalosti v nej sa jedonducho iba dejú. Inak povedané, presvedčenie, že sme iba produktom slepej náhody, je v protirečení s každým správaním i vyjadreniami, ktoré sledujú nejaký cieľ. Teda aj s vyjadreniami ľudí, ktorí tento názor zastávajú.

Svet bez Boha je svetom bez akéhokoľvek skutočného zmyslu. Je len klbkom ľudských vymyslených "zmyslov" vecí, ktoré sú dnes nejaké, ale hneď o minútu sa môžeme rozhodnúť, že budú presne opačné. Nijaké následky nás pred takýmto "menením zmyslu" nemôžu zastaviť, pretože vesmír a príroda nehľadí na následky svojho konania. Človek redukovaný len na produkt slepej náhody (prírody a vesmíru) nemá nijakú budúcnosť. Tá, o ktorej si myslíme, že ňou je, je len ilúziou.

Ak Boh nie je, alebo ak aj je (a je len hocičím, čo "stálo" pri zrode vesmíru), ale nie je garantom hodnôt, ľudská spoločnosť je len jedna veľká nafúknutá bublina, ktorá funguje na všeobecne vžitom klame o nejakých hodnotách, podľa ktorých sa treba riadiť. Žiadne také nie sú - veci môžu mať akúkoľvek hodnotu, ktorú im prisúdime. Ak aj povieme, že ľudský život nemá hodnotu väčšiu ako kopa piesku, máme pravdu rovnako, ako keď hovoríme, že kopa piesku má hodnotu menšiu ako ľudský život. Pretože, z hľadiska prírody, ktorá hodnoty akoby nepoznala, je kopa piesku rovnako hodnotná ako človek. Že to z hľadiska človeka vyzerá inak, nič neznamená.

V takom svete by som dokázal žiť len ako pokrytec, ktorý sa tvári, že nejaké nasledovaniahodné hodnoty platia, i keď by som vedel, že to tak nie je. Alebo by som musel byť "skrytý veriaci", ktorý žije morálne (ako veriaci), verí vo všeobecne záväznú platnosť niektorých základných hodnôt (ako veriaci) a ktorý verí, že sme niečo viac ako hromada piesku (ako veriaci). Inak povedané, bol by som pokrytecký ateista.

Ale čo tých mojich zvyšných 10 percent viery?
Tých zvyšných 10% je ticho. Je to nádej, vôľa veriť, pretože si uvedomujem obmedzenia svojich zmyslov a rozumu. Je to nádej, že za stenami tejto cely ľudskej existenie je svet, ktorý sem-tam vzhliadnem cez jej zamrežované okno rozumu. A nemusím ani vyjsť von na to, aby som cítil, že sú tam ľudia, ktorí reálne žijú život, o ktorom sa nám dočasne uväzneným v pozemskom živote iba zdá a sníva.