V druhom mesiaci si sa začala prebúdzať do života - prvým skutočným úsmevom. Už nie len náhodnou grimasou, ale vlastnou, nefalšovanou reakciou na našu úpornú snahu zaujať ťa. Akoby si sa tým pýtala "Vy ma ľúbite?". Áno, celým svojim srdcom! Po lícach nám stekali slzy šťastia, keď sme si uvedomili, že je to prvý prejav tvojej lásky k nám. Si ešte taká slabučká, že keď ti pri nosení náhodou nepodopierame hlávku, trasieš sa ako huspenina. Čistými, modrými očami si nás spýtavo prezeráš.
Po troch mesiacoch si prvý krát spoznala, že ručičky, okrem náhodných pohybov, ťa môžu poslúchať a môžeš s nimi zametať, ako sa ti zapáči. Chytáš hračky do dlane, učíš sa podávať z ruky do ruky. Veci nám samozrejmé, sú pre teba nové a náročné. Tak naliehavo chceš žiť medzi nami, že musíš skúšať znova a znova, aby si sa ich naučila. Podarilo sa ti prevaliť na bruško, ale rozplakala si sa, lebo naspäť ti to nejde. S úžasom a záujmom sledujeme, aké ťažké je stať sa človekom a koľko námahy to vyžaduje.
My ľudia sme takí ješitní a nikdy nemáme dosť. Otupenosť voči vzácnym darom, ktoré už ani nevnímame, znehodnocuje naše životy. Chceme viac peňazí, luxusnejšie autá, väčšie domy, krajšie ženy, väčšiu moc. Ak to nedostávame, sme namosúrení, frfleme a nadávame na všetko okolo nás.
Zastavme sa a buďme chvíľu ako deti. Štvoronžkujme po zemi a pozrime sa na svet z inej perspektívy. Lepšie si uvedomíme, ako sme už teraz vysoko. Hýbme rukami, chytajme veci, počúvajme ich a ochutnávajme. Kotúľajme sa po podlahe a dotýkajme sa všetkého, na čo dočiahneme.
Mať viac môžeme až vtedy, ak si plne uvedomíme, koľko máme už teraz. Kto si nevie vážiť malé veci, neuspokoja ho ani veľké.
I keď to vyzerá tak, že my pripravujeme na život teba, ty nám dávaš oveľa viac. Boli sme slepí voči veciam samozrejmým, ale ty si nám ukázala, akí sme bohatí. Si náš dar, naše požehnanie.
