Neustále sledovanie počasia nám na tretí deň vložilo do rúk turistickú mapu. Verdikt hlavného vodcu a zároveň vášnivého zdolávača vrcholov bol neúprosný: ,,Kriváň". Pred šiestimi rokmi sme sa ho už pokúšali zdolať, no psychická i fyzická nepripravenosť a nevhodná obuv nás prinútili vzdať sa kúsok pod vrcholom. Tentokrát som bola odhodlaná zvládnuť to. Bola som pripravená, nezostávalo nič, len modliť sa, aby sa slečnám rosničkám vyplnila predpoveď počasia.
A podarilo sa. Ráno krásne svietilo slniečko, na oblohe ani obláčika, no vyhraté sme ešte ani zďaleka nemali. Vyrazili sme zo Štrbského plesa s veľkými očakávaniami. Už tam sa nad nami týčil ten prekrásny mohutný obor s takmer 2500m. Už od rána som sa však cítila nejaká slabá, neviem, čím to bolo. Prvé dve hodinky som s tým veľmi bojovala, chvíľkami som sa pristihla pri tom, že si pripúšťam, že to nezvládnem. Potom som si ale povedala: ,,Prestaň s tým a radšej kráčaj." A tak som kráčala. Pomohlo to. Myslím, že každý má najskôr nejakú tú či už menšiu alebo väčšiu krízu, tá ale prejde. A potom som už nevnímla nič, iba krok za krokom. Vyšli sme z lesa a vrchol sa mi zdal stále nedosiahnuteľný. Cesta kosodrevinou bola nekonečná. Keď sme sa už ale dostali do čisto skalnatého úseku, tam bolo treba zvýšiť pozornosť. Jeden krivý skok a krok mohol znamenať aj tragédiu. Vyčerpanosť sa striedala so strachom. Nebojím sa výšok, ale keď som sa držala "len nejakej skaly" a pozrela sa dolu..., a podomnou len obrovská jama, no, nebolo mi to všetko jedno. Priznávam, že cestou som si chvíľkami v duchu aj nadávala, načo sa ja sprostá terigám na nejakú obrovskú hŕbu kameňov. Poviem Vám, ten pocit, keď som po piatich hodinách driny a potu vyšla na vrchol a dotkla sa kríža, ten by som nevymenila za nič na svete. ,,Tak toto musí byť cesta do neba..." Poskladala som sa kdesi na kameň a pozrela okolo seba, ten pohľad, to sa nedá opísať. Mala som pocit, že mám celý svet ako na dlani. Mala som pocit, akoby som bola na najvyššom vrchole sveta. Priznám sa, že mi normálne vyhŕkli slzy. Či od šťastia, to neviem. Jednoznačne to bol ale neuveriteľne krásny pocit a dopriala by som ho každému. A vôbec to celé nebolo len o tom výstupe a výhľade zhora, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo. Ide o ten pocit, že... Ťažko sa to opisuje slovami. Keď som sa tak pozrela dolu, na tie malé farebné tmoliace sa bodky - ľudí, tie najdokonalejšie tvory, pripadalo mi to, akoby človek bol úplné nič oproti tomuto obru, jeho mohutnosti, sile, energii. A pritom, kam až človek dokáže zájsť, až kam za hranicu svojich možností. A ja som cítila takú pokoru pred prírodou, ako ešte nikdy predtým. A vravela som si: ,,Pane Bože, ja som tu! Ja som to dokázala."
Určité obavy som mala aj vtedy, keď sme mali ísť dolu. Ono, hore sa vyšplháme, ale dolu pôjdeme ako, po zadku? Ale ako povedal môj tatino: ,,Hore chceme vyjsť, ale dolu zísť musíme." Skackajúc dolu, z jedného kameňa na druhý, som si pripadala ako Janko Hraško v bryndzových haluškách. A keď sme zišli dolu a obzrela som sa, úplne som súhlasila s tým, že je to najkrajší vrch Slovenska. Výnimočný. Jedinečný. Tak ďaleko a pritom na dosah. Kriváň.
