Tak, ako sa patrí, vždy cez prázdniny treba aspoň na pár dní kompletne vypnúť, zobrať sa a vypadnúť z každodenného stereotypu. Ja som si tentokrát zvolila pár dní pobytu priamo v srdci Tatier, v krásnej dedinke Liptovský Ján. Tak veľmi som sa tešila na tie chvíle strávené s rodinou v horách na chate. To som ale ešte netušila, aké zadosťučinenie, pokoru, prekonanie samej seba a následné nevýslovné šťastie zažijem... Vybrali sme sa na túru, priamo do neba...
Hlboká noc. Hodiny na veži odbíjali polnoc. Aj posledné obloky, v ktorých sa ešte svietilo, zhasínali. Všetci už spali, deti snívali. Ani psov už nebolo počuť zavýjať. Dokonca aj kvapky dažďa, ktoré kropili zem padali úplne ľahúčko a potichu. Tento nočný pokoj a kľud však drzo narušila osoba kráčajúca ulicou.
Jemné blonďavo anjelské vlásky, ofina rovná, padajúca do očí. Milá tvárička ostrých tvarov. Náznak pieh. Oči neurčitej farby skryté pod okuliarmi s hrubým rámom, odkrývajúcimi preľaknutý pohľad. Pery malé, poodchýlené, zuby trošku väčšie – ako veverička. Postava chudá, dievčenská, trolinku krivá a hrbatá. Na tomto kostnatom telíčku visí šedá mikina zo second-handu, rifle bledé, zodraté, na nohách guľaté zošúchané topánky, no a na chrbte malý batôžtek, sťaby ukradnutý z rozprávky - Ako šlo vajce na vandrovku. Chôdza veľmi neistá a krivolaká. Skade ruka, stade noha. Toto nádherné stvorenie snáď ani nebolo vyrobené pre dnešný svet... Akoby taký malý omyl prírody, ktorý je tak veľmi milunký. Svojou - drsne povedané - neohrabanosťou sa mi tak dostalo pod kožu v prvom momente, ako som ho zazrela.
