Tak, ako sa patrí, vždy cez prázdniny treba aspoň na pár dní kompletne vypnúť, zobrať sa a vypadnúť z každodenného stereotypu. Ja som si tentokrát zvolila pár dní pobytu priamo v srdci Tatier, v krásnej dedinke Liptovský Ján. Tak veľmi som sa tešila na tie chvíle strávené s rodinou v horách na chate. To som ale ešte netušila, aké zadosťučinenie, pokoru, prekonanie samej seba a následné nevýslovné šťastie zažijem... Vybrali sme sa na túru, priamo do neba...
Jemné blonďavo anjelské vlásky, ofina rovná, padajúca do očí. Milá tvárička ostrých tvarov. Náznak pieh. Oči neurčitej farby skryté pod okuliarmi s hrubým rámom, odkrývajúcimi preľaknutý pohľad. Pery malé, poodchýlené, zuby trošku väčšie – ako veverička. Postava chudá, dievčenská, trolinku krivá a hrbatá. Na tomto kostnatom telíčku visí šedá mikina zo second-handu, rifle bledé, zodraté, na nohách guľaté zošúchané topánky, no a na chrbte malý batôžtek, sťaby ukradnutý z rozprávky - Ako šlo vajce na vandrovku. Chôdza veľmi neistá a krivolaká. Skade ruka, stade noha. Toto nádherné stvorenie snáď ani nebolo vyrobené pre dnešný svet... Akoby taký malý omyl prírody, ktorý je tak veľmi milunký. Svojou - drsne povedané - neohrabanosťou sa mi tak dostalo pod kožu v prvom momente, ako som ho zazrela.
