Kráčalo si po chodbe priamo k jedálni, kde sa konalo amatérske divadelné predstavenie pre deti. Sadlo si úplne na kraj, na drevenú stoličku a chvíľku to vyzeralo tak, ako keď sa malé dieťatko vyštverá na veľký kráľovský trón. Okúzlil ma jej zubatý úsmev a úprimná radosť; to, ako sa tešila vystúpeniu. Zatlieskala, vyhodila batôžtek na plecia (a vtedy som si všimla, že sa jej trasú ruky) a už jej nebolo. Na väčšinu ľudí pôsobí neviditeľne. Ľudia si ju nevšímajú, prechádzajú okolo nej a nevidia ju, nechcú ju vidieť... Zopárkrát som sa s ňou rozprávala, hm, veľmi milé dievča... Možno je to zvláštne, ale tými svojimi vystrašenými očkami, neistou chôdzou a celkovou charizmou vo mne vyvolala divný pocit, čudne iný a krásne strašný. Akoby strach. Strach o túto malú bezbrannú bytosť. Pocit, že by ju mal niekto chrániť a dávať na ňu pozor, že sa jej nesmie nič stať. Aj keď je to šialené... Možno ale takto nejako opísal Exupéry Malého princa. Toto je malá princezná. Aj keď je takmer neuveriteľné, že už má 16 rokov a o chvíľu z nej bude ženská... Možno by v sebe mala niečo, čo sa od nej môžeme naučiť.
Raz som si od nej v škole požičala servítok. Podala mi ho trasúcou sa rukou a so slovami: ,,Samozrejme, nech sa páči. To je môj posledný..."
