Martin sa na dôchodok tešil celé roky. Ako manažér kuriérskej spoločnosti dokázal dobre zabezpečiť rodinu, ale jeho skutočnou vášňou bolo rybárčenie. Vždy uprednostňoval pokoj vidieka pred ruchom mesta. A tak si spolu s manželkou Ivetkou našli a postupne opravili útulnú chatu pri jazere. Cez víkendy tam pozývali rodinu a priateľov, grilovali, záhradníčili a tešili sa na zaslúžený odpočinok.
Keď konečne prišiel deň D, pán Martin venoval všetky svoje obleky miestnej charite a zaprisahal sa, že odteraz bude nosiť len už pohodlné tričká a mikiny. Na novom mieste sa rýchlo usadili.
Pani Ivetka svojho muža milovala a vždy ho podporovala. Aj ona sa tešila z odpočinku a krásnej prírody, no chýbala jej škola, kde pracovala 25 rokov ako špeciálna pedagogička.
Paní Ivetka sa začiatkom zimy nešťastne pošmykla na zľadovatelom chodníku a podvrtla si členok. Snažila sa zabaviť čítaním, lúštením krížoviek a sledovaním vedomostných súťaží.
Po čase však začala trpieť nespavosťou a Martin si všimol, že akoby stratila chuť do života. Poradil jej, aby sa pridala k susedskej partii, ktorá hrala bridž. Skúsila to, ale karty jej nikdy nešli a dedinské klebety ju po čase začali unavovať. A tak ju Martin často vídaval, ako len tak sedí a hľadí z okna. Pomyslel si, že možno práve toto potrebuje. Po rokoch stresu a neustáleho obetovania sa v škole si môže konečne vydýchnuť a nič nerobiť.
Keď však paní Ivetka poplietla pár termínov u lekárov a zabudla na narodeniny svojho syna, začal sa vážne obávať. Nevedel si u svojej manželky vysvetliť taký rýchly úpadok. Aj ona sama bola nešťastná, keď si v obchode nemohla spomenúť, čo prišla nakúpiť. Pritom ešte nedávno pracovala s desiatkami detí a poľahky si pamätala ich vek, mená ich súrodencov aj domácich maznáčikov.
Rodinný lekár paní Ivetku dôkladne vyšetril a zhodnotil, že podľa neho zhoršenie pamäti zrejme spôsobila nuda a nedostatok podnetov. Pán Martin ostro protestoval: „Veď sme si zariadili život snov, sme v prírode. Ivetka má pokoj, ticho, pohodu. Môže si konečne oddýchnuť od tých žiakov, ktorí od nej v škole stále niečo chceli!“
Paní Ivetku však návrh pána doktora zaujal. Veď jej dokonca aj sám navrhol skúsiť pozíciu vedúcej poobedňajších krúžkov: „S vašimi skúsenosťami, paní Zlacká, môžete pomôcť ešte mnohým deťom. Veď uvidíte.“
V centre voľného času prijali paní Ivetku s otvorenou náručou. Neprešiel ani mesiac a pán Martin sa nestačil diviť. Paní Ivetke sa pamäť akoby zázrakom zlepšila, členok sa zahojil a celá žiarila šťastím. Znova mala pocit, že je užitočná.
„Šitie, modelovanie a skladanie origami je predsa hlavne o rozvoji motoriky a koordinácie,“ vravela si paní Ivetka. „O tom čo to za tie toky praxe viem.“ A tak sa okrem vedenia centra s deťmi rozprávala a pozorovala ich pri práci. Keď si svojim cvičeným okom špeciálnej pedagogičky všimla dieťa, ktoré by mohlo potrebovať väčšiu podporu, aby v škole uspelo, zmienila sa o tom rodičom či paní učiteľke. Nevedela, či budú takúto pomoc vítať, ale ani nevedela ako a začali sa k nej chodiť radiť mladšie kolegyne zo základnej školy.
