V duchu s duchom opreteky dúcham do pahrieb,
Čakám oheň spaľujúci, nech už vo mne tlie.
Netuším však ako dlho budem takto bdieť.
Čakám na spásu, na vzpruhu, ja nechcem sa točiť v tom istom kruhu,
Ja neverím že nemôžem aj inak žiť a osudu sa chrbtom postaviť!
Možno sa mýlim a zbytočne čakám na to čoho niet,
Moje bytie tvorí iba milión nepotrebných viet.
Neviem si vybrať jednu z mnohých ciest.
Čomu verím? Kde je môj Rím? Je čas si odpovedať na otázky, zrúcať všetky prekážky,
A čo sa nedá obídem! Veď aj ja už viem, že inak žiť chcem!
Oheň horí, a vietor naň duje od studených morí,
Modlím sa o dážď kým v ohni celá nezhorím.
A POTOM SA ZJAVÍŠ TY, S POHĽADOM NA MŇA UPRETÝM...
Celý môj plán mizne, pre mňa si už jedine len ty.
Moja vzbura sa rúca, na tvári striedam úsmevy.
Už žiadne ŽIADNE srdcervúce výlevy...
Vidím spásu, aj vzpruhu, nechcem odísť z tohto kruhu,
Ja ti verím, že môžem pre teba žiť, si môj osud ktorému sa nechcem chrbtom postaviť.
