A zasa som na bode nula.. Alebo??? Vzťahy nevzťahy, nikdy neviem ako to pôjde ďalej.. Raz je človek zadaný a myslí si že to ide dobre.. potom ho niečo nakopne a zrazu je všetko naopak. V tom momente sa zaprisahá, že takéto "zbytočnosti" nie sú pre ňho. Ale či chce, či nechce, vždy po nich dychtí..
Každé číslo niečo znamenalo. Každé číslo mi niečo dalo, ale aj niečo vzalo. S každým číslom som svoje nároky zvyšovala, ale aj znižovala. S každým číslom mám na čo spomínať...
Nikdy sa nepoučíme.. nikdy nekonáme správne.. nikdy sa nevieme rozhodnúť.. ale vždy nájdeme tú najneschodnejšiu cestu.. To sme my: druh zvierat páchnuci človečinou..
alebo: Kamión, muž bez pechodu pre chodcov a jeden Jano... Bolo to moje prvé neobyčajné štvrtkové ráno, no začalo sa úplne inak neobyčajne, ako neobyčajne skončilo.
Láska všetko prekoná... Láska je silnejšia ako smrť... Láska nepozerá na vonkajšok, ale hľadí dovnútra... Láska navodí motýle v bruchu a želatínové nohy. Láska je keď na ňno/na ňu stále myslíš a nevieš sa sústrediť na nič iné... Lásku spoznáš vtedy keď, keď...
Zvláštne... Človek si myslí, že má šťastný život. Na všetko má čas. Veď je mladý a zodpovednosť si na ňho ešte nejaký ten čas počká. Nie je zdravé náhliť sa. Veď komu je v tejto už aj tak rýchlej dobe užitočný ďalší stres. Ibaže... napriek všetkej tej pohodičke, je tu ešte zákon schválnosti. A presne ten svojím ostrím vždy v najnevhodnejší čas prepichne tú ochrannú bublinu na ktorú všetci tak spoliehame..
Zobudila sa na príšernú bolesť hlavy, a neznesiteľný puch, ktorý nevedela k ničomu priradiť. Čosi jej našepkávalo, aby neotvárala oči. Ibaže nemohla konať inak. Nemala na výber. Nevedela kto je, kde je, z čoho sa šíri ten smrad, a prečo ju bolí hlava.Otvorila oči. Najprv nevidela nič, pretože jej zrak si ešte nestihol privyknúť na tmu. No vtom ktosi otvoril dvere, a prievan odvial záves z otvoreného okna. Ostré svetlo ju tríznilo ešte väčšmi ako ten puch a bolesť hlavy dokopy. Predtým, ako upadla naspäť do bezvedomia, stihla zaregistrovať slová: Ááa, ty už si hore Osmička?
Prišiel jún a do rúk mojej matky, tak isto ako do rúk všetkých ostatných rodičov, sa dostal oznam o poslednom rodičku v tomto roku. Vďaka ti elektronická pošta! Je to na nervy. Snáď sa učitelia nebudú zaoberať mojím bezvýznamným „ja“ a matka si ani nespomenie, že na niečom takom bola. No ešte chvíľu potrvá, kým sa zo školy vráti a ja sa dozviem jej reakciu. Kým sa vráti, budem robiť to čo doposiaľ... sedieť v kresle, obhrýzať si nechty a cez tlkot môjho vyplašeného srdca nebudem ani počuť to, čo mi vyhráva stereo na plné decibely. Aj keď mi zdravý rozum vraví, že sa niet čoho báť, veď so známkami som na tom slušne(ak nerátam fyziku, z ktorej som ledva prešla), nie som konfliktný typ a nechodím poza školu, cítim že po jej návrate domov, nastane zmena. A som na deväťdesiat percent presvedčená, že nebude dobrá. Tŕpnem. Matka dorazila. Viem to podľa nenapodobiteľného chrčania motora jej auta, ktoré už ako keby vylo z posledného. Ona si zrejme neuvedomuje, že o auto sa treba tiež starať, nie len sa v ňom voziť. Je to starší typ Nissanu Teranno, ktorý vraj chcel kúpiť ešte otec. Ale nestihol to. Po jeho smrti ho matka kúpila aj tak. Ja len dúfam , že kým na ňom zač
Je ospalá a delí ju už iba pár krokov od dverí jej domu. No je hlboká noc a ona cíti, že sa niečo deje. Celé telo ju páli, štípe a pociťuje všade triašku. Behom dvoch minút prebehla okolo nej už štvrtá čierna mačka. Snaží sa nevšímať si to. Veď mačky sú úplne všade a aj čierne. Je to obyčajná náhoda.
