Prišiel jún a do rúk mojej matky, tak isto ako do rúk všetkých ostatných rodičov, sa dostal oznam o poslednom rodičku v tomto roku. Vďaka ti elektronická pošta! Je to na nervy. Snáď sa učitelia nebudú zaoberať mojím bezvýznamným „ja“ a matka si ani nespomenie, že na niečom takom bola. No ešte chvíľu potrvá, kým sa zo školy vráti a ja sa dozviem jej reakciu. Kým sa vráti, budem robiť to čo doposiaľ... sedieť v kresle, obhrýzať si nechty a cez tlkot môjho vyplašeného srdca nebudem ani počuť to, čo mi vyhráva stereo na plné decibely. Aj keď mi zdravý rozum vraví, že sa niet čoho báť, veď so známkami som na tom slušne(ak nerátam fyziku, z ktorej som ledva prešla), nie som konfliktný typ a nechodím poza školu, cítim že po jej návrate domov, nastane zmena. A som na deväťdesiat percent presvedčená, že nebude dobrá. Tŕpnem. Matka dorazila. Viem to podľa nenapodobiteľného chrčania motora jej auta, ktoré už ako keby vylo z posledného. Ona si zrejme neuvedomuje, že o auto sa treba tiež starať, nie len sa v ňom voziť. Je to starší typ Nissanu Teranno, ktorý vraj chcel kúpiť ešte otec. Ale nestihol to. Po jeho smrti ho matka kúpila aj tak. Ja len dúfam , že kým na ňom zač