La niut et le psycho

 Ale ešte niečo sa jej nepozdáva. Zvuky. Počuje ženský krik. Najprv si myslí že sa to ozýva z televízora niektorého domu, okolo ktorých kráča, ale ako sa presúva ďalej, zvuk naberá na intenzite, až je zrejmé odkiaľ vychádza. To ju vydesí, pretože vie, že v tom dome nik nebýva, iba z času načas je využívaný ako víkendové alebo letné sídlo a teraz je celkom opustený. Premáha strach a nachvíľu sa započúva do toho "kriku". Nie, to nie je ženský krik, ale vyznieva to ako keby sa ho niečo zúfalo snažilo napodobniť. Nejaké zviera alebo akýsi naprogramovaný stroj. Vrovnakej tónine, a rovnako dlho. Radšej sa ponáhľa preč. Ale čím je bližšie k domu, tým viac sa trasie. Telo ju začína svrbieť, ako keby ju uštiplo tisíc komárov naraz. No čím je ďalej, ten krik začína postupne zanikať a vynárajú sa nové a ešte nepríjemnejšie zvuky. Rinčanie reťaze, prehlušilo všetko ostatné. Ďalšia čierna mačka beží popri ceste. Opäť zrýchľuje krok. Chce byť čo najskôr doma v bezpečí svojej izby. Cvrčky naokolo iba zvyšujú jej vnútorné napätie. Rozodne sa radšej dívať na oblohu, ako by mala hľadať očami nejaké tmavé zákutie, z ktorého by niečo na ňu mohlo zaútočiť. Mesiac jej náladu nepozdvihne. V splne sa škerí a Na všetko vrhá svoje striebro. Prstenec odrazeného svetla okolo mu len pridáva na hrôzostrašnosti. Už iba pár metrov a v útrobach svojej izby nájde útočisko a pokoj. Predstavuje si, ako strká kľúč do dverí, stačí iba prejsť okolo starého cintorína. Obzerá sa a zisťuje, že všetko na tom mieste znehybnelo. Takmer uteká. Odomyká dvere, vybehne hore schodmia zatvorí sa v svojej izbe. Mesiac sa drzo pozerá cez jej okno priamo na ňu. Zaťahuje rolety a sadá si na svoju posteľ. Jej izba záčína kričať. Od hlasného tikotu hodiniek, až po bzukot otravnej muchy, ktorá tam vletela. Všetko hučí a ona blaznie...