Tým ženevtipkuje som si bola stopercentne istá. Ale tak ďaleko ešte nezašla. Všetkoje raz prvý krát. No nikdy som si nemyslela, že by bola schopná až tak manenávidieť. Len som tam bez pohnutia stála, zízajúc na vchodové dverea nevedela, čo to malo znamenať. Keď sa nimi znova vracala naloženánákupom až po vyše hlavy, s krikom na mňa spustila: „Čo tu ešte robíš?Nepovedala som ti jasne, že si máš ísť pobaliť svoje veci? Už ma to vôbecnebaví! Nechcem sledovať ako meníš farbu kvetov, spúšťaš búrku a že sa počasiemení podľa tvojej nálady! Nenávidím tie tvoje kresby, ktoré sú presne také istéako sú oni! A teraz to bude ešte horšie, pretože budeš mať tie prekliatenarodeniny a nimi sa úplne všetko zmení! Všetko!!! Takmer sedemnásť rokovsom sa snažila byť ti matkou a zabrániť ti pokračovať v tom, čo robilaj tvoj otec. Ale nepodarilo sa. A potom mi začne nejaká nevedomáprofesorka vychvaľovať tvoje vraj „úžasné" diela! Ona nemá potuchy čo sú tietvoje čmáranice zač! Ale ja, ja áno!! Tak už mi zmizni z očí! Okamžite!!Ja ťa tu nechcem! Už ti viac nie som matkou!" zvrtla sa smerom ku kuchynia už jej nebolo.
Dvihla som tie dva kufre zo zeme a cítila som, ako sami kotúľajú po tvári jedna za druhou moje teplé a obrovské slzy. Cestou domojej izby som si vysvetlila, čo ju tak rozrušilo. Nie slabé slovo. Priviedloju do hystérie. Asi pred mesiacom som vyhrala súťaž s názvom Čarovnétvory. Povedala som si, veď to skúsim. Rada kreslím, a čo je na tom , žesom nikdy nikam nechodila zdokonaľovať sa v tom. Spravím to pre radosť.Výsledkom mojej radosti bol jeden neobyčajný tvor. Inšpirovala som sa jednouúplne obyčajnou stoličkou. Tvor bol zelenkavo-hnedej farby, mal dlhé tenkénôžky, ktorých chodidlá pripomínali slonie, ibaže v menších rozmeroch.Ďalej mal ploské telo, ale zároveň zaoblený chrbát, na ktorý by sa dalo kľudneaj sadnúť, keby ho neboli pokrývali veľké ostne po dĺžke celej jeho chrbtice.Tá bola zakončená nebezpečným chvostom. Opačná časť chrbtice, ktorá smerovalak hlave, sa rozdvojovala do dvojitého krku, ktorý sa potom opäť spojil dojednej hlavy. Hlava mala nezvyčajný tvar, ktorý by sa dal prirovnaťk srdcovo- podlhovastému. Enormne veľké oči mali kovovo-sivý lesk,a každé oko malo dve viečka, ktoré sa zatvárali vo vodorovnej polohe.Takmer nevýrazný nos dopĺňali ostré črty lícnych kostí, brady a pier. Áno,tomu tvorovi som nakreslila takmer ľudskú tvár. Sálala z neho akásiautorita a strach. No ja by som sa tej bytosti asi nebála. Skôr som malapocit, ako keby som ju už veľmi dlho poznala, a že sme priatelia. Zvláštne,že tento môj obyčajný obraz dokázal tak vytočiť moju matku. Bola somz toho ako v tranze. Ani som si neuvedomila že ešte stále plačem apostupne som zaplnila už druhý kufor až po samý vrch. Ostalo mi už iba toľko priestoru, aby som tam vtesnalamôj skicár, rám s otcovou fotkou, a handrovú bábiku, posledné mojespomienky naňho.
Behom pätnástich minút som bola pobalená úplne. Vypochodovala som von z domu s oboma kuframi v rukách. Matka kráčala predomnou, no ani sa neobťažovala mi s niečím pomôcť, ba auto nechala zaparkované na príjazdovej ceste pred garážou. Uvažovala som na ktorý autobus ma asi tak chce vysadiť. Pretože jediná vec, ktorá sa mi v tej chvíli zdala logická, bolo to, že ma ťahá na autobusovú stanicu, ktorá nebola od nášho domu natoľko vzdialená, aby som si to nemohla odkráčať s dvoma kuframi v rukách pešo. Nemala som guráž spýtať sa kam ideme a prečo nejdeme autom. Iba som za ňou mlčky vliekla svoje kufre, a pomaly som si začínala namýšlať, že pod ich toľkou ťarchou nebude trvať dlho a zveziem sa na kolená uprostred ulice. Došli sme iba po jej koniec, hoci pre mňa to bolo ako po nejakom bežeckom maratóne, keď matka zastala. Nechápavo som na ňu pozrela. "Sme tu. Počkaj na mňa a nikam nechoď. Iba mu dám vedieť, že si ťa môže nechať. Aj tak už dávno túžil po tom, aby si mohla bývať s ním a aby ťa mohol o tom všetkom učiť a vychovávať. Bola som poriadne hlúpa ak som si myslela, že ťa zmením. Ale pochopila som, že to nejde. Pretože ty to nosíš v sebe a je to tvojou súčasťou. A po tvojich sedemnástych narodeninách by som to s tebou už dlhšie nevydržala. Ostaneš s ním a obe strany budú spokojné." (Myslela tým iba jeho a seba. Na ktorej strane som sa nachádzala ja? A prečo stojíme pred domom Štrnásteho storočia? Začína ma chytať triaška..) Len matne som pozorovala, ako vošla s pohľadom plného hnusu do jeho domu a o niekoľko sekúnd už stáli obaja pri mne. Moja matka, s výrazom horším ako smrť, a muž, ktorého všetci potajomky oslovujú "Štrnáste storočie".Keby ste ho mali pred očami, pochopili by ste prečo. Jeho čierne oblečenie s nariasenou volánikovitou košeľou, smiešne nohavice a kabát vyzerali naozaj ako kostým na maškarný ples. No ja by som ho skôr nazvala nepodarenou napodobeninou Johna Lenona, ktorý fandí Bobovi Marleymu. Vážne sa podobal na Lenona, a stále nosil takú pestrofarebnú "marleyovskú" čiapku. Ani som si neuvedomila, že si ho neslušne premeriavam očami, pokiaľ matka podráždeným tónom nevydala rozkaz adresovaný jemu. Boli to prosté dve vety, a potom odkráčala rýchlym krokom preč. Tie dve vety boli: "Ber si ju. Je tvoja."
Ani neviem ako, matky už nebolo a ja som stála zoči voči cudziemu chlapovi, a hlavou sa mi honilo milión myšlienok ako asi matka myslela tie dve vety. Zdrevenela som strachom. Čo ak...
