Zobudila som sa na vyzváňanie telefónu, pri ktorom mi pár sekúnd trvalo prísť na to, že nezvoní budík, ale volá mi moja cyperská čokoládka, ktorá mi svojím skorým raným hovorom chcela odštartovať príjemný deň plný úspechov. V duchu sexi francúzskych slov, aj keď iba šepkali obyčajné frázy ako „zobuď sa bábätko moje" a „šup šup do školy", sa mi na tvár predral blažený úsmev, a s pocitom, že tento deň bude skvelý a nič ho len tak nedokáže pokaziť, som sa odšuchtala do kúpeľne. Dokonca ma nerozhodila ani krv valiaca sa z nosnej dierky, ktorá ma v zimnom období postihuje dosť často, lebo som sa cítila ako najšťastnejšie dievča na zemeguli, poctené krásnymi lichôtkami od ešte krajšieho čokoládového princa. Dokonca som ani neofrflala cestu vlakom z Kysaku do Prešova, ktorá mi vždy pripadá nekonečne pomalá, nehovoriac o tom že spoje nekorešpondujú s mojím rozvrhom, takže väčšinou premrhám pol dňa ničnerobením a posediačky.
Ešte stále ponorená do oparu radosti a blaha z môjho krásneho prebudenia, ktorý sa mi odrážal na vykrútených kútikoch úst smerom nahor, som vystúpila z vlaku prešla budovou železničnej stanice s čo najmenším počtom nádychov nosom a vychutnávala si vločky snehu poletujúce hore dolu sem tam dráždiace moju skrehnutú tvár. V dave kráčajúcich ľudí pár metrov predo mnou som si všimla Jana. Zvažovala som, či pridať do kroku a dohnať ho, alebo to vzdať hneď na začiatku, pretože aj jeho „pomalé" tempo bolo na mňa príliš rýchle. Plus, so snehom pod nohami a mojimi čižmami, nedúfala som že sa mi podarí dostať aspoň do takej vzdialenosti, že keď zavolám jeho meno, tak na neho zareaguje a počká ma. Napriek tomu som si povedala, že kričať viem, tak ho skúsim dobehnúť.
On už pomaly míňal benzínku a ja som ešte nebola ani pri prvom prechode. Pridala som do kroku. Obehla som pár ľudí, ale Jano zo svojho tempa nepoľavil, tak som začala radšej spomaľovať. Povedala som si, že preto, aby som ho dostihla, nevypľujem dušu a aj tak mám do začiatku hodiny ešte strašne veľa času. Vtedy na malú chvíľu upútal moju pozornosť starší muž, ktorý sa ani nie dva metre pred prechodom rozbehol prejsť cez štvorprúdovku, z ktorej ja som mala strach aj na prechode. No pomyslela som si, že je to jeho vec, a nie je jediný kto takto prebieha cez cestu. Aj mne sa to stane keď už okolnosti nedávajú inú možnosť.
Odvrátila som od muža zrak a keď som otáčala hlavu, v zornom uhle som zaregistrovala modrý kamión ktorý sa mi zdal akosi príliš blízko. Keď ten kamión začal trúbiť, pochopila som, že je zle. Zvrtla som sa opäť k tomu pánovi, ktorý sa rozhodol skrátiť si svoju trasu, no nevidela som to čo som chcela. Kamión začal brzdiť, no nepomohlo to. Muž ako keby zaváhal ktorou stranou sa pohnúť no nepridal do kroku iba pokračoval vo svojej pôvodnej trase, smer druhá strana cesty. Nestihol to. Kamión síce zastavil, no ten muž sa pred mojimi očami premenil na handrovú bábku, ktorá letela vzduchom meter a niečo až kým nedopadla na tvrdý asfalt. Chcela som kričať a volať o pomoc, no bola som v takom šoku, že s rukami pritlačenými na tvári som nevydala ani hláska. Z tranzu ma prebral až Jano bežiaci okolo, ktorý začul trúbiaci kamión a pochopil, že niekto potrebuje pomoc. V duchu som za nim kričala „Jano zachráň ho", no v skutočnosti sa zo mňa vydralo iba jeho meno, a keď sa za mnou otočil, pochopila som, že ho iba zbytočne zdržujem.
Naďalej som tam iba stála a pozerala na to celé divadlo ako z druhého sveta. Napadlo mi, že by som mala zavolať okamžite záchranku, no ani na to som sa však nezmohla tak som sa aspoň uistila pohľadom, že to niekto spravil. Medzitým k mužovi pribehol muž z pumpy a napoly nahnevaný a napoly vystrašený kamionista. Janove ruky kmitali, vedel čo robí. Muž ležiaci na zemi pohol nohou. Vtedy som sa prvý raz normálne nadýchla. Rozčuľovali ma tí ľudia. Pani čo sa mi natlačila rovno pred oči, lebo som ju pravdepodobne predtým nevnímala, sa ma spýtala, či ten muž čo tam leží, šiel cez prechod, akoby to či dýcha, už nebolo podstatné. A ľudia, čo sa pomaly zbiehali navôkol a pozorovali to „divadlo". No ja som to predsa pozorovala tiež a bola som ešte horšia, pretože som neskričala „hej pane pozor kamión" a ani som nezavolala sanitku. Neviem či by som toho muža ešte stihla vrátiť z cesty ale tú sanitku som mohla volať určite.
V tom momente som si uvedomila, akú silu má jeden obyčajný okamih a ako rýchlo plynie čas. A aký je čas dôležitý. Keby nebolo Jana, študenta zdravotníckej fakulty, ktorý pohotovo konal, ten muž by už možno nezačul zvuk prichádzajúcej sanitky. Stačil by len okamih. Dúfam že ten muž nech je kde je, je ešte stále medzi nami a dúfam že bude stále viac takých Janov, ktorí využijú takéto vzácne okamihy na záchranu ľudských životov.
Život sa skladá z plno okamihov, preto by sme nemali nechávať oči zatvorené...
