Nenávidím turistiku

Nebyť partie známych Oravákov, ktorá nám skrížila cestu, mohol som si pekne odpočinúť od namáhavého študentského života. Smršť pív, ktorá sa s nimi zniesla k nášmu stolu, však rozhodla inak.Niekoľko pív na lačný žalúdok oklame organizmus len na krátko.

Nebralo mi. Môj žalúdok začal protestovať a dožadoval sa hlasným škŕkaním aspoň nejakej dávky jedla. Rozhodol odísť. Opýtal som sa chalaňov či nejdú aj oni. Teraz??? Každý mal pred sebou po dve pivá, a videl som, že slina ich drží pevne prilepených o stoličky... Nevadí, idem sám.

Hore na priváte sme už ktoviečo nemali, ale chlieb a suché rožky sa vždy našli. Aby sme to nemali príliš jednotvárne, zvykli sme si k núdzovej strave predčítavať recepty. Nezabudnem keď sme si máčali vo vode tvrdý rohlík z ktorého sa buchnutím robila strúhanka. Ako príloha sa k nemu čítal recept na bažantiu polievku a plnenú morku. Mňam!

Na zastávke som zbadal autobus. Zase ide skôr, zaklial som a rozbehol som sa. Vodič ma slušne počkal, ukázal som preukážku a mierne pripitý som si to namieril doprázdnej zadnej štvorky. Pivo nalačno na mňa pôsobí ako dokonalý uspávací prostriedok.

Keď som sa za pomoci vodiča zobudil a vystúpil som na konečnej von, zbadal som neznámu dedinu. Kde som? Než som sa spamätal, autobus bol preč. Pozerám na miesto, kde bol zvyšok cestovného poriadku. Nič sa z neho nedalo vyčítať. Zastavil som akéhosi chlapa, ktorý mi oznámil, že autobus do Štiavnice už dnes nejde. Pol šiestej, a ja som v dedine, ktorej názov som nikdy nepočul a nevedel som ani, kadiaľ mám ísť.

Kúsok poniže zastávky bola rušná cesta. Postavil som sa bez vážnych argumentov na jednu stranu a začal som stopovať. Len tak, na blink. Lepšie, ako stáť sťa tĺk, bolo už len stopovať ako tĺk. Netušil som, ktorým smerom idú autá čo sa pokúšam zastaviť. Po desiatich minútach som zmenil stranu - tým smerom sa mi zdalo byť nejako málo kopcov... Úspešnosť stopovania sa nezvýšila, ale našťastie som objavil jednu nenápadnú tabuľu, na ktorej biele na modrom stálo: Banská Štiavnica 18 km —>. Šípka ukazovala na cestu do prava, čiže ležala úplne iným smerom ako moje stopovania. Kriste, 18 km! K tomu ešte ďalších päť zo Štiavnice na Štiavnické Bane, kde sme mali privát.

Sprvu som dúfal, že niečo stopnem. Ešte v Bzenici (tak sa volala dedina, do ktorej ma autobus priviezol) ma minulo jedno auto. Kráčal som hodinu, dve, ale ani jedna príležitosť na stopovanie sa nevyskytla. Konečne, to už sa stmievalo, auto. Zastavilo. Ideme len do Vyhní, hovorí mi pani, na sedadle spolujazdca. Nevedel, som, ako sme blízko. Odviezli ma asi kilometer... Za Vyhňami sa premávka úplne skončila. V tej tme to bolo aj tak jedno, už by mi nik nezastavil.

Vtedy som dostal nápad. Skrsol mi pri pohľade na Sitno. Presne takto ho vidíme z privátu! To znamená, že Štiavnické bane sú niekde z druhej strany týchto dvoch kopcov, po mojej pravej ruke. Načo sa budem trepať do Štiavnice a odtiaľ zase na Bane. Pôjdem skratkou.

Našťastie bol spln. Mesiac svietil na rúbanisko, ktorým som sa vydal do kopca. Vyšlapal som hore, potom dole, prešiel som cez nejaký potok, z ktorého som sa dosýta napil. Poďho do ďalšieho kopca, cez kúsok starého lesa, potom rúbanisko. Tam som vyplašil diviaky. Z dvoch možností - budem utekať ja pred nimi, alebo diviaky predo mnou, sa našťastie schýlilo k možnosti druhej. Chvíľkové ukľudnenie vystriedala asosiácia diviaky - spln - posed. Milých poľovníkov som poznal veľmi dobre na to, aby som ostal pokojný. Predstava krátkozrakého, výdatne potúženého poľovníka, striehnuceho na srnčí guľáš nebola príjemná. Keď som natrafil na lesnú cestičku, bez váhania som sa pustil po nej. Každú chvíľu som očakával domy a vytúžené Štiavnické Bane. Lenže išiel som, išiel, a stále les!

Namiesto Baní, som prišiel k drevenému plotu, spoza ktorého vybehol s obrovským štekotom pes. Zastavil predo mnou a zúrivo brechal. Rozsvietilo sa svetlo, v ktorom sa objavili obrysy drevenice. Preboha - salaš! Pritískal som ruky k telu, v naivnom presvedčení, že tak ma ten Baskerwilský hafan neuhryzne, a nepohol som sa, kým sa neobjavil chlap.

— Dobrý večer, — pozdravil som ho. — Ešte je to ďaleko na Štiavnické Bane? Dobre idem?

— Dobrý, dobrý, kde sa tu preboha beriete! Tadeto na Štiavnické Bane? — Krútenie hlavou neveštilo nič dobré. — Odkiaľ že ste?

— Z Bratislavy, — odpovedám ako debil, lebo chlapík na mňa pozrel akoby pred ním zrovna jeden stál.

Rýchlo mu vysvetľujem, ako som išiel zo Bzenice a ako som sa vybral skratkou za Sitnom. Pobavil som ho, ale on mňa nie. Hovorí mi, že idem síce dobrým smerom, akurát počet kopcov som zle odhadol.

— Ešte sedem kopcov to je. Ja to tu poznám dobre, ale o takomto čase by som si veru netrúfol.

— A kade sa teda mám dostať? — pýtam sa v zúfalstve nad vzďaľujúcou sa predstavou teplých perín.

Vysvetľuje mi, že sa mám vrátiť tou istou poľnou cestou (boha, hodinu som po nej šlapal!) naspäť, a tá ma dovedie na asfaltku (asi tá istá, z ktorej som pred poldruha hodinou odbočil na skratku!). Asfaltka ma privedie do Štiavnice a odtiaľ už je to len päť kilometrov na Bane. Aby to šľak trafil!

Hanba-nehanba, pýtam sa, či nemá kúsok chleba a pohár vody. Dostanem riadny krajec natretý masťou a ten dobrý človek mi doniesol k nemu pramenistú vodu v pollitráku. Zmizlo mi to v pažeráku, ako sociálna dávka vo vrecku úžerníka.

Za ďalšiu poldruha hodinu som už šlapal hradskú a niekedy po polnoci som dorazil do Štiavnice. Posledných päť kilometrov som išiel dve a pol hodiny. Predĺžil ich oddych na autobusovej zastávke. Bol som vyčerpaný a upadol som do mikrospánku, ktorý trval určite aj poldruha hodiny. Ako áno, ako nie, o tretej ráno som sa dobýjal na privát. Všetci sa okolo mňa hŕkli.

— Kde si sa v čertoch táral?

— Nič sa ma nepýtajte, chcem jesť. Potom vám všetko porozprávam, — povedám im. Nikdy nazabudnem na chuť Májky a chlebu, s ktorým som sa napral. Nemuseli mi čítať ani fajnové recepty k tomu, taká to bola bašta. Spravili mi čaj, umyl som sa a z tepla perín som im potom vyrozprával, čo sa môže stať, keď si človek schrupne v nesprávnom autobuse.

— Prečo si si nevypýtal žinčicu? — spýtali sa, keď som hovoril o mastnom chlebe.
— Keď ja neviem, či sa to je, alebo pije, — odpovedal som po pravde.
— Nenávidím turistiku, — zamrmlal som, než som vyčerpaný zaspal.

Ráno sme v škole vypočítavali, koľko som prešiel pri svojom turistickom debute v Štiavnických horách. Vyšlo nám to aj s mojimi skratkami okolo 30 km.

Nohy ma boleli celý týždeň.