— Erik, Besina má v papuli mŕtveho vtáka, volá mi ráno vydesená manželka do roboty. — Čo mám robiť? Spravodajstvo o najhroznejších nástrahách tohto sveta prináša svoje ovocie. Mne je to skôr smiešne, ale Zuzka je fakt vydesená. Bývame asi pol kilometra od miesta, kde našli prvý prípad vtáčej chrípky na Slovensku. Bol síce asi prvý a predposledný, ale je to príliš blízko na ľahostajnosť. Zatvor psa, Zuzka, a skús zavolať (0800 127 127) na hotline. Nech sa prídu na fogla pozrieť. Desať minút sotva ubehne a opäť telefón. — Ten vták zmizol. Nikde nie je po ňom ani stopy. Neviem kam ho dala.
— No kam asi, zahrabala ho niekde . Nevidíš niekde čerstvo hrabané?
— To je skoro všade. Ja tam radšej zavolám, uvidím, čo mi povedia.
Ďalšia desaťminútovka prejde a Zuzkine meno opäť svieti na displeji môjho mobilu... Volala som na hotline, objasňuje mi priebeh chrípkového hlásenia. Je váš pes dobre živený? Áno. Tak sa potom nemáte čoho báť. Po 48 hodinách pod zemou je prípadný vírus zneškodnený. Keby sa vták opäť objavil, nechytajte ho, nechajte ho tak ako je a zavolajte nám. Nie, ani na lopatu ho neberte. Pre istotu psa nenechajte voľne pobehovať. To sa ľahko povie. Pes je naučený špiniť vonku. Vo voliére ani ň nevytlačí. Večer Besinu na chvíľu púšťam, aby ju neroztrhlo. Prisahal by som, že mi z očí ani na sekundu nezišla. Lenže pred vchodovými dverami odrazu leží - mŕtvy, čierny vtáka. Dobre zožuvaný, ale celý. — Ty potvora jedna! Do búdy! Besina očividne čakala pochvalu a do búdy ide len veľmi neochotne. Nič lichotivé o ľudskej rase sa jej v očiach nezračí. A to nepozerá ani správy. Zavriem ju naveľa do voliéry a idem dovnútra pre telefón.
Vytáčam číslo 0800 127 127, vychádzam von z dverí, keď..., Dočerta!
Vták zmizol. Zase ho niet. Hovor rýchlo ruším.
Len čierny tieň mihnúci sa na susedovej streche prezrádza, že pravdepodobnému lovcovi sa jeho korisť konečne vrátila. Prekliate mačky - tu si človek ani vtáka nemôže dať vyšetriť!
