Je strašné ako kruto nám život (či skôr smrť) pripomína skutočné hodnoty.
Stretol som kolegu, minulý týždeň som ho vôbec nevidel, vedel som však, že má nejaké problémy. Dnes sa mi povedal, čo sa stalo. Jeho syn sa pred mesiacom necítil dobre. Nechal si od svojej sestry (pracuje v nemocnici na ARE) zobrať krv a ona ju dala na rozbor.
-Kde leží pacient? opýtal sa jej lekár, ktorý jej dával výsledky.
-Neleží, je doma, odpovedala mu.
-Preboha, okamžite do nemocnice!
-Pán doktor, je to môj brat... začala rozprávať, ale keď zbadala doktorov vážny výraz, radšej zmĺkla.
-A čo mu zistili? spýtal som sa, na čo mi bolo odpoveďou pokrčenie ramien.
Po chvíľke mlčania mi povedal: Ešte nevedia presne - ale asi je to rakovina. Pečeň.
Nevedel som čo mám povedať. Keď som naposledy počul túto diagnózu, hovorili to o naďmame. Netrvalo ani dva mesiace a vydýchla naposledy. Pozerala sa neprítomne do hora... jej posledné slová boli "už idem". Po maďarsky, samozrejme.
Hm... je to už deväť rokov. Idem spať.
