Maslo

Prefíkane mi nakrájal chlebík na malé kúsky a položil na ne kúsoček bratislavskej klobásky. Tú mám najračej. Ale ja neverím nikomu. Skontroloval som každý jeden kúsok. Dobre som urobil. Jasné, že mi medzi ne zamiešal peť 5 kúskov s maslom! Títo veľkí nič nevia. Myslia si, že ak skovajú pod salámu maslo, my, hlúpe decká, ho tak spapáme. To iste! Môže si ich spapať sám.
Mamina tiež nepapá maslo. Tatino hovorí, že to mám po nej. Ja však nepapám nič, čo sa natiera na chlebík. V škôlke mi pani kuchárka dáva suchý krajec, lebo keď ho natrie tými svojimi pomazánkami, tak sa ho ani nedotknem. Tatina tým hnevám, ale ja za to nemôžem, že mi to nechutí. Ešte som to síce nikdy neochutnal, ale povedzte, ako môže chutiť niečo také škaredé, biele, mazľavé? Brŕ. 
Mamička vravieva, že som na váru. Tatino zas, že som na meso maso mäso. Asi majú obaja pravdu. Praženička s cibuľkou – mňam, mňam. Tú veru môžem papať každý deň. Alebo granatír. Alebo slýže slíže s vajcom... A ešte mäso - to zbožňujem.
Vraj, keď som mal 6 mesiacov, piekli si moji rodičia ražniči. Bolo to v alobale (čo to vlastne je?), ale ja som odsunul svoju kašičku a jedoval som sa, ukazujúc na sporák, dovtedy, kým mi z toho voňavého nedali. Papal som tak, ako ma dovtedy ešte nevideli. Asi mi to ostalo. Mnohí dospeláci nespapajú kožu z kuraťa, či kačice. Ja ju papám najračej. Varenú, či pečenú – všetko jedno. A k rezňu spapám... hádam aj niekoľko zrniek ryže, ale až keď ma vyhrešia.
Musím už končiť – tatino chce niečo písať na počítači. Nemá rád keď sa mu v ňom bŕľam, vraj som ešte malý. Akoby nevedel, že budem mať za chvíľu 5 rokov.